Uvedenie do bohoslužby:
Čo si pamätáte zo Zeleného štvrtku? Iste množstvo dramatických situácii! V dnešný deň si vyberáme ustanovenie Eucharistie – Poslednú večeru. Tu slávime pri každej svätej omši. Snažme sa preto dnes o väčšiu sústredenosť, lásku a vďačnosť.
Uvedenie do čítaní:
- čítanie, Ex 14, 18-20
Melchizedech, kráľ najvyššieho Boha, sa nakrátko a tajomne objavuje v biblickom rozprávaní ako kráľ Salema. Salem, celá židovská tradícia i mnohí cirkevní otcovia, stotožňujú s Jeruzalemom. Melchizedech je predobrazom Mesiáša kráľa a kňaza. Rozvádza to 7. hlava listu Hebrejom. Cirkevná tradícia v nezvyklej obete chleba a vína vidí predobraz Eucharistie.
- čítanie, 1 Kor 11, 23-26
Pavol v tejto perikope popisuje nielen ustanovenie eucharistie, ale viac poukazuje na skutočný význam slov a úkonov Krista pri Poslednej večeri. Tento popis je 20 rokov po Ježišovom slávení Poslednej večere a vidíme, že už má ustálenú formuláciu, ktorá sa nachádza i v evanjeliách.
- evanjelium, Lk 9, 11b-17
V dnešnom evanjeliu počúvame, že Ježiš hovoril o Božom kráľovstve. Nepovažoval ho odtrhnuté od života. Prirovnáva ho vždy podobenstvami z bežného života. Zároveň, akoby paralelne s učením aj uzdravuje. Ako keby chcel ukázať, že Božie kráľovstvo sa zjavuje, prichádza do ich života.
Ježiš rozmnožuje chleby a nasycuje počúvajúce masy. Uzdravuje človeka, učí ho a posilňuje. A to je skvelý obraz Eucharistie, ktorá vnáša Božie kráľovstvo do života ľudí, uzdravuje a nasycuje človeka.
Láska do krajnosti- byť pre iných
Zamysleli ste sa už niekedy, za akých okolností nám Ježiš dal Eucharistiu? Poviete; vieme, bolo to pri Poslednej večeri. Dobre, ale domysleli ste, ako by ste sa cítili vy na Ježišovom mieste, v situácii tohto večera?
Aká bola tá situácia?
Celý národ, až na niekoľko jednotlivcov, Ježiša už odmietol, neprijal.
Pri stole s ním sedí dvanásť najbližších, ktorým sa najviac venoval, ale jeden z nich je zradca, druhý sa bude o chvíľu zbabelo zaprisahávať, že s ním nič nechce mať, že ho ani nepozná, ostatní až na jedného, sa rozutekajú.
Čo by ste v takej spoločnosti robili, čo by ste boli ochotní pre nich urobiť? A Ježiš chce s nimi zostať naďalej. - Znova a znova chce ponúkať svojou lásku – ponúknuť sa každému človeku, čo žili, žijú a budú žiť na tomto svete.
I nám, i tu, sa dnes ponúka. Ako keby sa nás pýtal; zradíte, odmietnete, utečiete, alebo ma prijmete? On chce byť s nami.
Kedy je Ježiš s nami? Keď budeme v láske. Keď bude v nás jeho láska. Všimli ste si, že Ježiš s nepýta na lásku k sebe – iba Petra! Lásku k sebe posúva na iných. Očakáva, že mu budeme prejavovať lásku milovaním iných! Očakáva že v jeho mene sa budeme znášať, mať sa radi.
Ježiš vždy myslí na iných. Plasticky sme to videli aj v dnešnom evanjeliu o roznožení chleba. Čo nám to hovorí? Ježiš myslí na človeka. Chce človeka nasýtiť. Po každej stránke. Čo sme počuli: Ježiš hovoril zástupom o Božom kráľovstve a uzdravoval tých, čo to potrebovali. Ježiš učí – nasycuje ducha človeka, uzdravuje a nasycuje aj jeho telo.
Apoštoli hovoria: Rozpusť zástup, nech sa rozídu do okolitých dedín a osád pohľadať si nocľah a jedlo, lebo tu sme na pustom mieste.“ Nie, Ježiš nerozpúšťa zástupy. On zhromažďuje ľudí, on tvorí neustále spoločenstvo. Je to presne v duchu Trojice, ktorú sme v nedeľu slávili.
Pred chvíľou som sa pýtal, ako by sme sa cítili na Ježišovom mieste. Teraz si povedzme čo by sme my robili na jeho mieste, alebo ešte presnejšie, čo by sme mali robiť v jeho mene? Byť tu pre iných, tvoriť spoločenstvo. To bolo celoživotné poslanie Ježišovo a to je aj poslanie Eucharistie. Tak to brali už prví kresťania (viď Didache).
Minulý týždeň sme mali rekolekcie dekanátov Kysúc za účasti pána biskupa. Vo svojej prednáške na záver položil otázky k diskusii: 1. Pozorujete, že ľudia vo vašej farnosti duchovne rastú? Na základe akých kritérií? Ak áno: ako ste tento rast dosiahli – ak nie: čo si myslíte, že je najväčšou prekážkou?
Kritéria rastu, alebo stagnácie nám dáva dnešný deň. Meradla sú jasné! Duchovne rastieme, ak tvoríme spoločenstvo.
Teraz zdanlivo odbočím. Pán dekan ma minulý utorok požiadal, aby som sa venoval miništrantom, ktorý majú futbalový deň, aby mali nejaký dozor, aby sa tam nepohádali a nepobili. Nepohoršujte sa nad tým, sú to chlapci a vraj sa tam pohádali aj ich matky. Iné ma prekvapilo; boli tam dvaja malí chlapci, nik im neprihrával, aj keď som ich k tomu vyzýval. Tých väčších som sa pýtal, ako by sa cítili, keby sa tak k nim správali. Jeden doslova odvrkol: Aj ja som bol malý, nech si to vybojujú. Odpoveď presne v štýle a intenciách dnešného „vlčieho sveta“. Šokovalo ma to najmä preto, lebo tento miništrant pochádza z rodiny, kde si vraj čítajú Písmo.
Včera sa títo malí chlapci na futbale už neobjavili. Čo je prirodzené. Objavil som tam ďalšiu skúsenosť. Prihrávali si miništranti zo „spriatelených rodín“, ostatných ignorovali. Práve pri športe najviac spoznáte ľudské i kresťanské hodnoty. Trénoval som žiakov, ktorí hrali súťažne. Venujem sa deťom aj teraz, tam najlepšie zistíme ich duchovnú výšku aj ich výchovu a rodiny. Vidím nedostatok v tvorení spoločenstva.
My dospelí sa skúmajme, testujme v rôznych situáciách, najmä kritických, aká je naša duchovná výška. A dnešná slávnosť nám v tom dáva nielen príležitosť, ale aj prostriedky k duchovnému rastu.
Slávili sme Najsvätejšiu Trojicu, uvedomili sme si, že sme stvorení pre spoločenstvo. Dnes si uvedomujeme za akých okolnosti sa nám dal Pán Ježiš v Chlebe života.
Bože, daj, nech s radostnou úctou môžeme sláviť tvoje tajomstva spásy. Naplň nás plodmi svojho ducha, nech pocítime z toho čistú radosť a ochotu žiť v láske.
Turzovka, vigília, 19.6.2019i