Uvedenie do bohoslužby:
Možno každý z nás má bolestnú skúsenosť rozlúčky s milovanou osobou. Ale málokto prežil lúčenie s človekom, o ktorom vie, že ho už viac neuvidí. Takýmto by sa mohlo niekomu zdať lúčenie, ktoré nám predstavuje dnešná Slávnosť Nanebovstúpenie Pána.
Ako vieme, nebolo to lúčenie definitívne. Veď Ježiš je aj s nami – v Božom slove, v Eucharistii. Otvorme sa pre neho!
Rozbor textu (P. Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie, Sk 1,1-11
Charakteristickým znakom metódy autora Lukášovho evanjelia a Skutkov apoštolských je včlenenie Božieho pôsobenie do ľudských dejín. Tak popisuje aj Ježišov odchod k Otcovi. Ten, ktorý zomrel na kríži, po svojej smrti odchádza na pravicu Otcovu a „prevádza" svojich učeníkov do novej situácie: dáva im poznať, že žije, presviedča ich o tom, že predchádzajúca situácia spoločného pozemského putovania sa nemôže vrátiť („odchádza do neba", uisťuje ich, že kráľovstvo v Izraeli sa nedá obnoviť), pripravuje ich na pomazanie Duchom (na krst Ducha), ktorý ich pripraví k životu svedkov, hlásateľov, ktorý z nich začne vytvárať cirkev.
Celá perikopa hovorí čo najstručnejšie o tom, „čo sa stalo s Ježišom" (o jeho nanebovstúpení), ale omnoho podrobnejšie hovorí o tom, čo sa stalo a čo sa bude diať s apoštolmi.
- čítanie, Ef 1,17-23
Jedným slovom: je to výpoveď o mocnom Bohu. Mocnejším, než je zlo a smrť. Mocnom tak, že nám všetkým môže dať neuveriteľné množstvo bohatstvá. Ak človek porovná Božie činy so svojimi vlastnými možnosťami, nedôjde nikam: povie si, že to proste nie je možné. Ak ale vidíme Boha mocného, potom nás neprekvapia ani mocné Božie činy vo svete, ani to, že si z nás, veľmi mizerného materiálu, môže vytvoriť svoje skvelá diela.
Evanjelium, Lk 24,46-53
Ústredným bodom tejto perikopy je verš 49.: Bude zoslaný Duch a on je nutnou podmienkou všetkého ďalšieho konania. Učeníci sú svedkami Kristovho života, utrpenia i vzkriesenia, z čoho vyplýva možnosť plného odpusteniu hriechov. Ale nie sú iba svedkami Ducha Svätého, sú aj jeho nositeľmi (V 49, ďalej Sk 2,1-13).
Vzkriesený Ježiš, Ježiš napĺňajúci svoju úlohu, nemôže byť inde, než u Boha. „Nesený do neba" (V 51) je ľudsky predstaviteľný obraz nepredstaviteľnej skutočnosti. A iba stretnutie s Božím činom, s Božou slávou, môže spôsobiť, že človek neustáva v Božej chvále (V 53) Znovu a znovu je treba pripomínať, že evanjelium nehovorí „aké to bolo", ale približuje človeku niečo omnoho dôležitejšieho: totiž „čo sa vlastne stalo"
Ježišovo fiasko?
Kedy je vrchol telesných a duchovných síl človeka?
Postupne mohutnejú, ale dokedy?
Zrodenie – človiečik sa musí naučiť dýchať, potom pozerať, pohybovať sa. Koľko mu trvá než zdvihne hlavičku. Vieme ako milo nemotorné je batoľa, čo všetko robí keď sa chce premiestniť. Spočiatku je to šuchanie po zem, prvé kroky, hapanie. Koľko mu trvá vyslovenie prvých slov, kým sa sám naje, oblečie... Potom je dieťa plné energie, učí sa dozrieva múdrie... Kedy má vrchol života? Zvyčajne to nie je na konci života ak zomrie v starobe. Rokmi mu ubúda síl, je menej výkonný telesne i duchovne. A hovorí si: Kde sa mi podela tá sila?! A často končí ako to batoľa, neschopný sa postarať o seba.
Kedy vrcholí Ježišovo poslanie?
U neho je to na konci života! Veď zomiera 33 ročný. Všetko, čo hovoril, učil, robil, to, ako žil, za koho sa pokladal a za koho bol pokladaný, kulminuje na kríži a pri zmŕtvychvstaní. Je to zároveň definitívna skúška jeho poslania. Ako dopadne tá skúška? Celé jeho dielo je veľmi ohrozené. To, čo budoval, čo tvoril, je na prahu skazy. Prečo? Jeho najbližší sa rozutekali, jeden zradil, ostalo pár stúpencov. Ježiš sa totiž pridal na zlú stranu. Mal si zobrať za spojencov „tento svet", teda zelótov, saducejov, Rimanov. So svojou charizmou mohol byť najväčší učenec medzi farizejmi a saducejmi, najväčší vojvodca, veď ho chceli urobiť kráľom! Takú ale cestu neodporúčal ani apoštolom: Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Presne tak to bolo aj s ním.
Zostáva preň len jediná alternatíva; podržať svoje poslanie, svoj vzťah k Otcovi i k ľudom, svoju identitu - a preto všetko ostatné stratil. Ježiš volí stratu všetkého pre vernosť svojmu poslaniu. Aj stratu svojej osoby, svojho bytia. A to znamenalo nakoniec smrť. Lenže toto násilné ukončenie jeho ľudského bytia (presnejšie - pozemského bytia), znamenalo plné otvorenie Božieho bytia pre človeka. Ježišova smrť je „prechodom" do jeho slávy, teda k Otcovi, k osláveniu, je to chvíľa, kedy „osirelým" učeníkom môže byť daný Duch. Takto smrť, vzkriesenie, nanebovstúpenie, zoslanie Ducha svätého sú stálym a definitívnym víťazstvom.
Ježišov postoj, jeho víťazstvo sa premieta do celých ľudských dejín a dá sa dejinne „rozložiť" podobne ako jeden lúč slnečného svetla sa dá hranolom rozložiť na farebné spektrum. Toto rozloženie robí dôkladne Lukáš v evanjeliu i v Skutkoch: Smrť - vzkriesenie - nanebovstúpenie a zoslanie Ducha svätého je v jeho diele vysvetlené oddelene a názorne. Konečný efekt je však veľkolepý: Víťazstvo nad smrťou, zlom, definitívne nastolenie Božieho kráľovstva.
Nanebovstúpenie, ktoré slávime, otvára „dobu cirkvi" a tak tiež dobu Ducha svätého, ktorá sa rozprestiera medzi Ježišovým odchodom k Otcovi a jeho druhým príchodom na tento svet (Sk 1,11). Táto doba cirkvi nie je však dobou Ježišovej neprítomnosti vo svete! Tí, ktorí Ježišovi patria, konajú v sile jeho Ducha (čítaj Sk 3,1-10). Majú v sile tohoto Ducha vydávať o Ježišovi Kristovi svedectvo (Sk 1,7b-8) - teda majú pokračovať v Ježišovom diele. A toto neznamená, že by Ježiš prestal mať pre svet vrcholný význam! Písmo hovorí: „On príde". Teda cirkev, pracujúca v sile jeho Ducha na jeho poslaní, nie je vo svete sama „pánom svojho konania". Ježiš je ten, kto ju poveruje, sprevádza, ale tiež kto ukončené dielo prevezme, zhodnotí, roztriedi.
Ježiš teda neprestal byť vo svete prítomný. Medzi jeho smrťou (vzkriesením) a druhým príchodom sa mení spôsob jeho prítomnosti; zostáva „na pravici Božej" - nielen ako Boží Syn, ale zároveň ako vzkriesený človek (teda ako „jeden z nás"!). Ďalej žije a koná v cirkvi mocou a silou svojho Ducha, a to tak vo sviatostiach, ako aj mimo nich. Je dobré si uvedomiť, že naše chápanie Ježišovej prítomnosti na tomto svete sa často redukuje iba na uznávanie jeho prítomnosti v Eucharistii. Tato prítomnosť je iste reálna a je úplne výnimočná, ale nie je jediná.
Je veľmi dôležité, aby jeho Cirkev (nasledovníci zhromaždení v nej) seba samu pochopila ako:
- v zásade "nanebovzatú" (jej hlava, jeden z nás, Ježiš, je už u Otca a je tam doma, a s ním tam patríme i my - porov. Ef 2, 4-6).
- ako spoločenstvo, ktoré má predovšetkým stáť vo svete za „Ježišovou vecou", pretože je jediným univerzálnym a splnomocneným dedičom Ježišovho poslania vo svete.
Má to robiť hlásaním pokánia, teda nutnosťou obratu, a hlásaním Božej lásky a Božieho kráľovstvo. Tým má viesť ľudí ku zmiereniu s Bohom, k ospravedlneniu a ku spáse. Preto musí cirkev dbať predovšetkým o vec Kristovu a nie sama o seba, o svoje zachovanie. Pre vec Kristovu by mala cirkev vedieť dát i seba samu, ako to urobil jej Majster a Pán, a nie „zachovávať svoj život" v mene svojho poslanie vo svete.
Slávnosť Nanebovstúpenia Pána teda nie je v prvom rade historickou spomienkou na Ježišov odchod, ale je to príležitosť k hlbšiemu pochopeniu tajomstva Krista a tajomstva cirkvi.
Čo k tomu dodať? Cirkev je každý z nás. Ježiš sa nedal na cestu tých, ktorí hľadali seba svoju slávu. Ak chceme budovať jeho Cirkev a nesklamať je potrebné vyhnúť sa postojom, ktoré sme mohli zbadať v Ježišovom prostredí:
Pilát – nemal chrbtovú kosť, chlapský postoj
Judáš – hľadal peniaze, zabezpečenie
Apoštoli – spočiatku hľadali popredné miesta, nevedeli zaujať postoj
Masy ľudu - Neuvažovali. Raz boli nadšení pre Ježiša, volali mu na slávu ako kráľovi, aby o pár dní volali: Ukrižuj ho!
Farizeji a zákonníci – poznali Zákon, Písmo, ale ho nemali v srdci.
Ako by sme mohli my obstať? Pozrime sa ako sa vypracovali jeho nasledovníci, ktorí nakoniec pokračovali v Ježišovom diele. V Skutkoch apoštolov o tom čítame. Všetci zotrvávali na modlitbách s Ježišovou matkou Máriou a potom začali hlásať evanjelium silou Ducha svätého. Čakali na vystrojenie silou z výsosti. A potom túto silu využívali, nie ako svoju vlastnú moc, ale ako Božiu výbavu pre Božie dielo. Iba tak mohli pokračovať v Božom diele, v tom, čo Ježiš tu na zemi začal a čo má trvať až do jeho druhého príchodu.
Je to zároveň aj naša šanca. Platí tu: Keď ti ide o tvoj úspech, môžeš byť smutný (sklamaný), ak ti však ide o Boží úspech, nemôžeš nikdy smútiť (byť sklamaný), pretože Boh nikdy nie je neúspešný. (Pau del Rosso)
Slávnosť Nanebovstúpenia Pána teda nie je v prvom rade historickou spomienkou na Ježišov odchod, ale je to príležitosť k hlbšiemu pochopeniu tajomstva Krista a tajomstva cirkvi. A nakoniec aj nás samých. Je to cesta k vyvrcholeniu našich životných snažení.
Turzovka, vigília, 29.5.2019