Uvedenie do bohoslužby:
Celé dejiny človeka sú konfrontáciou dobra a zla, nádeje a zúfalstva. Ten prvý kontrast: Zlo – dobro; skôr vnímame. Ale: Nádej a zúfalstvo; sa nám zdá prisilný protiklad. Ak si to však domyslíme do dôsledkov je to realizácia viery v zmŕtvychvstanie, alebo jej odmietanie. A neveriť vo večný život, neprijať ho, je vlastne zúfalstvo. Ako ináč môže človek, ktorý jediný si uvedomuje seba, prežívať svoju smrť?
Druhý deň slávenia Ježišovho zmŕtvychvstania nám prináša nádej.
Uvedenie do čítaní:
- čítanie, Sk 2,14. 22-32
Svätý Peter vlastne ako keby rozvádzal myšlienku Simeona pri Ježišovom obetovaní v chráme: Bude na pád a povstanie mnohých. Peter svedčiaci o Ježišovom vzkriesení ponúka človeku možnosť povstať k životu.
Evanjelium, Lk 28,8-15
Dnešné evanjelium je o srdci žien, ktoré Ježiša sprevádzali, o neistote a hľadaní apoštolov, o prefíkanosti vedúcich vtedajšieho politického života, slabosti vojakov. Teda o láske, vernosti, pochybnostiach, korupcii i slabosti. O tom čo badáme v dnešnej spoločnosti a v mnohom i u nás.
VEĽKÁ NOC A ŽENY (Podľa L. Simajchla)
Podarilo sa zabiť Ježiša, keď proti nemu spojila svoje sily moc náboženská i svetská. Ale ukázalo sa, že tým nebolo vybavené nič, že Ježiš nebol odstránený zo sveta.
Ježišovi priatelia hovoria a veria, že Ukrižovaný žije večne u Boha ako nádej pre nás.
Nie tak, ako Ježiš vzkriesil Lazara, ktorý po prerušení letargie smrti sa ešte na chvíľu vrátil do svojho pozemského života. Vzkriesenie Ježišovo sa v evanjeliách vysvetľuje nie ako oživenie mŕtvoly, návrat do tela z mäsa a do ľudského časopriestoru, ale ako prijatie do onej nepochopiteľnej poslednej a prvej skutočnosti, ktorej hovoríme Boh.
Kto mohol vtedy toto nové bytie Ježišovo po vzkriesení pochopiť? Bytie v tomto priestore, mimo náš priestor, mimo náš čas, za našimi známymi zákonmi, to sú len hlavolamy pre predstavy dnešného človeka vzdelaného v modernej einsteinskej fyzike, znalého teológiu a filozofiu. Kto z Ježišových súčasníkov bol tak múdry, aby prvý pochopil tieto nové skutočnosti?
Je to zvláštne, ale neboli k tomu zvolení ani vtedajší učenci, ani filozofi, ba ani apoštolovia, ale: ženy.
Ženám sa prvým ukazuje vzkriesený Ježiš, ony sú vyvolené za prvé kazateľky veľkonočnej pravdy: Kristus žije!
A tieto ženy, ktorým cirkev nedovoľuje v kostole hlasite prehovoriť, ktoré cirkev vylučuje zo služieb kňazského apoštolátu, ba ktorým nechcela ani dovoliť, aby pri oltári prisluhovali, tieto ženy si Ježiš vyvolil ako prvé misionárky: „Choďte a oznámte mojim bratom...”.
A ženy v Ježiša zmŕtvychvstalého uveria, ženy svoju úlohu splnia. Muži, apoštolovia, uveriť odmietajú.
Prečo práve ženy? Veď, pokiaľ nedošlo ku kríze, muži boli stále v popredí! - Tu so prejavuje to večné ženské srdce, ktoré býva v kritických momentoch jasnozrivejšie a činorodejší, než naše mužské rozumovanie.
Zatiaľ čo muži - apoštolovia - sedeli doma a debatovali, čo by sa ako malo podniknúť, ženy nemudrujú, ale podnikajú: Idú ráno k hrobu dokončiť pohrebné obrady. Muži debatujú, ženy konajú. Vedie ich milujúce srdce, ich láska k Ježišovi.
A tuto činorodú lásku žien Pán Ježiš odmeňuje, činí z nich prvých veľkonočných kazateľov: „Kristus žije!”
Nám sa, asi pod vplyvom dnešného povinného kňazského celibátu, javí spoločnosť okolo Ježiša ako mužská - hovorí sa o apoštoloch a učeníkoch. Ale evanjelia svedčia, že tieto celibátne myšlienky boli Pánu Ježišovi cudzie, okolo neho boli ženy aj muži, do jeho sprievodu patril nielen hlúčik apoštolov, ale i hlúčik žien, ktorý zrejme počítal viac než dvanásť členiek.
K Ježišovmu apoštolátu patrili ženy rovnako ako muži. To až Islam zahnal ženy ako domáce zvieratka do háremov. Pán Ježiš chváli jednu zo svojich poslucháčok: „Žena, veľká je tvoja viera!” „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila!” - hovorí inej žene krvotokom trpiacej. Chudobnú vdovu dáva za príklad a vdovin groš so stane príslovečným obrazom obetavosti, nie činy mužov.
Jasnozrivosť ženského srdca sa tu osvedčila, to, o čom medituje i básnik (Jozef Wittig): „Toto som už často na ženách obdivoval. Často nám mužom idú ženy na nervy práve tým, ako so nám zdajú byť nerozumné, nelogické nad všetku mieru. Ale nakoniec sú ony vždy prvé, ktoré odkrývajú nielen tajomstvo veľkonočného Ježišovho života, ale všetky veľké tajomstva života. A tak nevadí ich cti, že im cirkev zakázala kázať v kostole. Nemôže im vziať to prvé kázanie, že Ježiš žije, ktoré zaznelo z úst ženy! A tak si myslím, že aspoň cez veľkú noc by malo ženám patriť kázanie, že Pán žije, - tie by nám dnes mali kázať!"
Ale to je len „pošetilý nápad" básnika. Veď ono: „Kristus žije” Nie je ani tak kázeň, ako skôr úder srdca. Úder srdca samého sveta, znamenie života.
Poďme teda poďakovať Bohu za vieru našich žien, našich maminiek, manželiek, dievčat a poprosiť, aby nevyhasla. A poprosiť, aby sme sa vedeli správať k ženám medzi nami s rovnakou úctou a pozornosťou, ako sa k ženám správal Pán Ježiš.