Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

Prorokove slova, ktoré budeme počuť v prvom čítaní: Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych! neznamenajú, že by ľudia mali hodiť celú svoju minulosť za hlavu a bezmyšlienkovite žiť len pre prítomnú chvíľu, alebo sa z bezmedznou naivitou upínať k budúcnosti. Znalosť dejín spásy v živote jednotlivca, národa i Cirkvi je bezpochyby dôležitá ako pre súčasnosť, tak i pre budúcnosť. Minulé udalosti však nemajú obmedzovať otvorenosť Pánovmu pôsobeniu. Nostalgická upätosť k tomu, „ako to bývalo kedysi“, by mohla spôsobiť, že ustrnieme a nebudeme schopní rozpoznať, čo nové a svieže nám chce Pán ponúknuť.

Teraz dajme minulosť do Božieho milosrdenstva, budúcnosť do Božieho riadenia a prítomnosť, túto sv. omšu, prežívajme s Bohom. 

Rozbor textu (podľa P. Ing. Aleš Opatrný): 

  1. čítanie, Iz 43, 16-21

Izaiášova slova sú z priestoru babylonského zajatia. V situácii, ktorá objektívne sotva mohla byť považovaná za nádejnú, je ukázaná skvelá budúcnosť. Samotný Izrael si nikdy nemohol myslieť, že premôže presilu babylonskej ríše. Ale Boh mohol z tejto situácie vytvoriť novú cestu a to aj urobil.

Verš 16-17. - ľahko tu rozpoznáme stručné a jasné pripomenutie najväčšieho diela oslobodenia v dejinách Izraela - vyvedenie z Egypta. Taký je Boh Izraela - urobí niečo tak nemožného, ako je chodník uprostred vôd. Premôže presilu vojnových šíkov, a to nie raz, ako vieme z dejín Izraela.

  1. 18. - minulosť: tu nie je pripomínaná slávna minulosť vyvedenie z Egypta, ale neslávna minulosť, nie tak dávna, za ktorú sa Izrael dostal do babylonského zajatia - minulosť, plná nevery a odpadu od Boha. A na tú teraz nespomína, pretože Boh tvorí nové cesty do budúcnosti, nenechá sa večne viazať našimi špatnými cestami minulosti.
  2. 19-20. - nové Božie dielo je približované obrazmi, ktoré boli Izraelitom zrozumiteľné, boli pre ne náročné: cesta v púšti, chodníky a rieky v pustine.
  3. 21. - vyvolený národ si Boh stvoril pre seba. Izrael mu patrí, preto sa o neho stará.

Že toto všetko tým viacej platí o novom ľudu zmluvy, o cirkvi, o kresťanoch, je zrejme. 

K úvahe

Vyvedenie z babylonského zajatia je v podstate predobrazom toho, čo sa stalo v Kristovi. Izrael sa pri vyvedení z Babylonu vracia do svojich zeme, ktorá je zemou zasľúbenou, zemou Božou. Znovu teda môže budovať chrám a celé sväté mesto. Kresťan sa vďaka viere a krstu vracia k Bohu, do jeho blízkosti. Jeho „dedičnou, zasľúbenou zemou" je sám Kristus. A on je tiež cestou (v púšti, vo vyprahnutej zemi) po ktoré sa človek dostáva do zeme svojej budúcnosti. Je novým Kýrom, kráľom, ktorý vyslobodzuje a to pre seba a pre Trojjediného Boha.

Z oslobodenia pre pobyt v zasľúbenej zemi sa stáva teda v kresťanstve oslobodenie pre žitie u Boha, oslobodenie pre vzťah. 

  1. čítanie, Flp 3,8-14

Pavol nebol človekom, ktorý by poznal kresťanstve ako prvú vec vo svojom živote. Vzdelaný farizej a zrejme i človek vzdelaný v gréckej učenosti, mal čo opúšťať, keď poznal Krista. A skutočne to urobil.

  1. 8-9. - poznanie Ježiša je to, čo Pavlovi umožňuje „život v Kristovi". A to mu je nadovšetko. Je to spoločenstvo života, ktoré má cenu prevyšujúcu všetko ostatné. Pavol vie, že zachovávanie zákona, ktorému sa ako farizej učil a naučil zrejme veľmi dokonale, mu nepomôže. Neučiní ho pred Bohom spravodlivým, a preto sa toho môže vzdať v prospech viery.
  2. 10-11. - moc Kristovho vzkriesenia je totiž to, čo neznesie porovnanie s akoukoľvek inou mocou či výhodou. Pavol na nej stavia. A pretože ju pozná, vie, že môže umrieť i veciam a istotám tohoto sveta.
  3. 12. - zatiaľ čo bežný náboženský človek sa chce (v najlepšom prípade) zmocniť toho, čo mu viera ukazuje, Pavol vie, že je to opačne: jeho sa zmocnil Ježiš. A to je jeho istota, i keď vie, že teraz ešte nedosiahol dokonalosť. Zmýšľanie farizeja (ktorý staval na svojej vlastnej dokonalosti) sa teda u Pavla dokonale zmenilo.
  4. 13-14. - Božie veci sú dosiahnuteľné a sú vždy „o krok vpredu". Zaberať sa tým, čo je za nami (nech sú to naše zlyhania alebo naše zásluhy) nemá samozrejme cenu. Ale to čo je Božie, čo je pred nami, to človeka vedie, motivuje, o to má zmysel usilovať sa. A teda doslova: pred nami je vzkriesený Ježiš. 

Evanjelium, Jn 8, 1-11

Formou jasného a stručného príbehu je veľmi názorne ukázaná jedna veľká ľudská ťažkosť: totiž neschopnosť oddeliť hriech od hriešnika. A je tiež ukázané, že Ježiš vie odpustiť tak, že pravda nie je zatemnená a hriešnik nie je zničený. Tí, ktorí chceli Ježiša nachytať, sú sami nachytaní a dostane sa im poučenie, o ktoré ani nestáli.

Boží čin potom spočíva najmä v skutočnosti, že ona žena dostáva šancu. Toto vie Boh, lebo jej šancu dal. Na rozdiel od človeka, ktorý to niekedy nevie, niekedy sa bojí, niekedy mu bráni oboje naraz.

Myšlienky k príhovoru

Iz 43,16-21 

Čo slov sme sa v minulom režime napočúvali o budúcnosti! A možno, že teraz sa mnohí sami utešujeme pohľadmi do budúcnosti. Alebo naopak, možno že sa jej bojíme. K obom názorom je dosť dôvodov. Množstvo vecí sa iste zlepšuje a my sa na ne môžeme tešiť. A naopak - množstvo vecí je v svete v tak katastrofálnom stave, že z nich na nás úplne pochopiteľne ide strach. Čo je lepšie, báť sa alebo sa tešiť?

Keď pritom počujeme v čítaní z Izaiáša o nových veciach ktoré prichádzajú, zas nám to môže byť podozrivé alebo nepríjemné. Keď je niečo nové, nemusí to ešte byť dobré. A keď je niečo skutočne nové, môžem mať strach, že tomu nebudem úplne rozumieť, že to bude pre mňa nezrozumiteľné. Čo si teda predstaviť pod tými novými vecami, o ktorých hovorí Písmo u Izaiáša? A aký k nim zaujať postoj?

Rozhodne nejde o „zaujímavé novinky". Skôr by sme v nich mali vidieť niečo takého, čo zažíval Izrael pri vyvedení z Babylonu: novú príležitosť k životu s Bohom. Nový vzťah, nová zmluva, nová budúcnosť. Izrael starú zmluvu mnohokrát hrubo porušil - a Boh túto zmluvu obnovuje. V Ježišovi Kristovi uzatvára zmluvu definitívnu, novú, nezrušiteľnú. Ide teda o to, aby človek sám, aby každý z nás objavil, ako sa slovo proroka o nových veciach v jeho živote naplňuje.

Pôstna doba je prípravou k obnove nášho krstného sľubu. A tato obnova by bola pustou formalitou, keby sme sa nezmierili s Bohom. Ak povieme „sviatosť pokánia", „svätosť zmierenia", potom sa mnohým ľuďom vybavia predovšetkým hriechy. Áno, musím si uvedomiť, aké mám a musím sa z nich vyznať. A budem mať na mesiac, na štvrť roka, alebo snáď dokonca na rok pokoj? Pokiaľ je to len takto, tak je to zlé. Pretože sviatosť zmierenia nie je len nejaká nepríjemnosť, ktorú si má človek raz za čas odbiť, ako napríklad pravidelnú prehliadku svojich zubov u zubára. Sviatosť zmierenia je otvorením novej cesty. Je to prijatie „nových vecí", novej budúcnosti, ktorú Boh pre nás prichystal. Hriechy v nej zostávajú za nami a Božia cesta, Božie požehnanie sa odvíjajú pred nami.

Nemýľme sa; sviatosťou pokánia sa nestaneme automaticky lepšími. Naše zmeny k lepšiemu sú spravidla pomalé a často prchavé. Ale sviatosťou pokánia sa dostávame na lepšiu cestu, do lepšej situácie. Boh pre nás pripravuje obnovenú budúcnosť, ktorá je zas plne podľa neho - a čaká, že my sa do nej s vierou vydáme.

Všetko, čo Boh tvorí, je vlastne nové. A všetko, čo Boh tvorí, je tiež pre nás známe: vieme totiž, že to, čo urobí Boh, je bezpochyby dobré. Boh nič iného než dobro pre nás netvorí. A tak sa každý môže týmto novým Božím veciam vydať s dôverou v ústrety.

Ľudské novinky sú však iné. Človek dokáže vymyslieť niečo úplne nového a predsa zas nedokonalého, človek dokonca môže opakovať a prehlbovať v nových veciach staré chyby. Ostatne komu z nás sa to nestalo! Ale to, čo je od Boha, je naozaj iné. Boh chce a dokáže robiť dobro neoblomne, vytrvale a pre nás veľmi jemne.

A tak sa neobzerajme stále na to, čo bolo a neutešujme sa plano tým, že v budúcnosti bude všetko samo od seba lepšie, ani sa nestrašme tým, že všetko bude len a len horšie. Budúcnosť je Božia. V budúcnosti, a to od dneška, vznikajú dobré Božie veci. Vydajme sa jej v ústrety. Prosme Boha, aby nás zbavil našich hriechov, aby nás odviedol od toho, čo je zlé a priviedol k tomu, čo je jeho, čo je teda dobré. Aby sme mali život v čo najväčšej miere.