Uvedenie do bohoslužby:
Každý týždeň pôstneho obdobia je ako malé putovanie púšťou. Nedeľa je v istom zmysle územím za hranicami púšte, ale zároveň vieme, že ešte nie sme v cieli. Sme len niekde uprostred. Veľkonočnú oslavu Kristovho zmŕtvychvstania a predovšetkým definitívnu oslavu vzkriesenia na konci vekov máme ešte pred sebou.
Aj napriek ťažkostiam na ceste života máme duchovnú radosť, (ktorú pripomína zvláštne liturgické rúcho,) lebo nás, márnotratných synov, čaká Nebeský otec.
Rozbor textu (P. Ing. Aleš Opatrný):
- čítanie, Joz 5,9a.10-12
Pobyt v Egypte znamenal pre Izrael vo všetkých spomienkach dobu poníženia, neslobody a potupy (nie nedostatku!). Po vyvedení z Egypta, prechode Červeným morom, pobytu na púšti, prechode Jordána, sa národ dostáva do zeme, ktorú mu Boh sľúbil. Jedia „z úrody kanaánskej krajiny“, jedia už ako slobodní ľudia. Toto jedlo už nie je ani mzdou otroka, ani prechodnou mimoriadnou pomocou, ako bola mana.
Samotný Jozue pokračuje v úlohe Mojžišovej a uvádza ľud do slobody. A v tejto slobode vznikajú ďalšie otázky, problémy a napätie, ktorá Jozue rieši. Sloboda nie je to isté, čo raj. Ale len v slobodnom rozhodnutí pre Boha je možné do raja vojsť a byť do neho vzatý.
- čítanie, 2 Kor 5,17-21
Pre kresťana existuje stále určité napätie medzi tým, čo žije tu na svete a medzi tým, čo ho čaká v nebi. Niekto ho rieši tak, že úplne „zničotní“ pobyt na zemi a nad všetko vyvýši pobyt v nebi. V našom úryvku (a vlastne v celej piatej kapitole listu) sa Pavol snaží toto napätie preklenúť do veľkej miery tým, že ukazuje „nebeské rysy pozemského života kresťana" a cestu k nadobudnutiu týchto rysov.
Hoci sa človek na zemi potyká s hriechmi a to často neúspešne, je označený za „nové stvorenie". Podmienkou však je „byť v Kristovi", čo je naplnenie úlohy byť kresťanom. Toto nové stvorenie je síce stále takmer v „starom tele", totiž v ľudstve, naklonenom ku hriechu, ale je predsa reálne; Boh, pôsobí v kresťanovi túto „novosť" svojim Duchom, ktorý je v ňom prítomný. Obnova stvorenia začína práve v tom, kto uveril.
Na Božie uzmierenie so svetom je nutná odpoveď každého jednotlivého človeka. Ten sa má „nechať zmieriť s Bohom", stáť sa teda podielnikom tohoto Božieho zmierenia. Poradie je však zrejme: najskôr sa zmieruje Boh a tak až otvára človeku cestu ku zmiereniu.
Dôsledky toho, čo sa činom Ježiša Krista stalo, ukazuje Pavol ako pravý rodený Žid ostrým kontrastom a používa tak silné slova, že prakticky každý preklad má tendenciu ich zmierniť. Hovorí doslova, že Boh Ježiša „za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Boží spravodlivosťou". Je to úplná výmena roly: Ježiš je postavený na naše miesto, teda na miesto hriešnikov, a nesie za nás dôsledky hriechov. A človek, ktorý toto uzmierení prijme, je postavený na miesto Ježišovo, je prijatý za Božieho Syna. Naozaj "preslávna výmena", ako hovorí jedna liturgická modlitba.
Evanjelium, Lk 15,1-3.11-32
Vnímanie dnešného evanjelia podľa najznámejších, často dosť nešťastných komentárov, totiž z pozície staršieho brata, ktorý je pekne otrávený tým, aký je Boh veľkorysý, ktorý zo spoločenstva s otcom nemá žiadnu radosť a zrejme v kútiku duše závidí mladšiemu bratovi jeho radovánky, môže zastrieť jeho plnšie chápanie.
Nie je však ľahké po všetkých skúsenostiach, ktoré človek medzi ľuďmi nadobudne, vziať plne za pravdivú tu neuveriteľne veľkú lásku otca, ktorému nie je nič ťažké. A predsa je to kľuč k pochopeniu kresťanstva a ku správnej výstavbe vlastnej viery. Inak je to vždy nejako prevrátené.
Toto podobenstvo začína a končí láskou otcovou a to k obom synom. Nikto tu nie je nikomu dávaný za vzor, obaja sú prijímaní a prijatí vo chvíli, keď si to najmenej zaslúžia. Obom otec otvára život v chvíľach, keď si ho sami uzavierajú, obom dáva slobodu, nech už ju užijú dobre alebo zle. A obaja sú konaním otca zrejme šokovaní, i keď každý inak.
K úvahe
Je otázkou, čo je pre človeka dnes ťažšie: či uveriť v nekončiacu Boží dobrotu, vo fakt odpustenia, alebo prijať to, že mu nikto niečo tak veľkého daruje a nebude chcieť za to nič naspäť. Nech už tak alebo onak, ťažké to pre mnohých je. Človek by si často radšej žiadal pre seba absolútnu slobodu, v ktorej by napríklad i zahynul hladom, než aby prijal od Boha obdarovanie. Túžba po autonómii a neochota byť závislý, nedôvera k prijatiu daru, snaha „nebyť nikde nič dlžný" je pre mnohých väčšou prekážkou k prijatiu evanjelia, než racionálne prekážky, ktoré sa môžu stavať viere do cesty.
Je možné, že priblíženie tejto skutočnosti, teda Boha odpúšťajúceho a preto žiaduceho, je možné len cez svedectvo kresťanov o odpustení: teda cez život tých, ktorí odpustenie prijímajú a žijú z neho a ktorí sami odpúšťajú.
Myšlienky k príhovoru, Lk 15,11-32
Každý kňaz - a nielen on - môže rozprávať o tom, ako ľudia často tužia odovzdať svojich chyby, svoje tajomstva hriechov niekomu, kto o tom nebude hovoriť ďalej. A sú to napríklad ľudia úplne neveriaci, ktorým nejde o odpustenie, ale ktorí si potrebujú uľaviť. Bohužiaľ je to podobné i s niektorými kresťanmi. Ti tiež majú dojem, že najdôležitejšie je, aby svojich hriechy zo sebe dostali, aby to niekde - napríklad v spovednici - povedali, a keď to povedia, kameň im spadne zo srdca a majú dojem, že sú oslobodení. Stane sa, že taký človek celý šťastný uteká zo spovednice, ani nepočká na rozhrešenie. Má dojem, že to najdôležitejšie sa stalo, že už je oslobodený. Po čase ale môže všetko vyzerať inak. Pochybnosti sa vrátia. Pretože v chvíli, keď si uľavím zo svojich hriechov, tajomstiev, ťažkostí, je mi síce lepšie, ale pravé oslobodenie to nie je. Ja sám ani ten, kto ma počúva, nie je sám zo seba schopný zobrať a sňať zo mňa moje viny.
Ako je to ale v dnešnom evanjeliu? Zatúlaný syn urobí správne rozhodnutie a vráti sa k otcovi. Povie mu že zhrešil, uzná, že otec mal pravdu, prizná sa k mizernému výsledku svojho života v nezávislosti a slobode. Iste sa mu uľaví. Ale tým to nekončí. Otec nezostane u toho, že ho vypočuje. Otec ho prijme. Dá mu synovské práva. Postará sa mu o budúcnosť. Zbaví ho stavu, keď nikomu a nikam nepatril a tak ho oslobodí.
Je potrebné, aby sme takto videli odpustenie. Nielen ako úľavu. Nie len ako zmazanie dlhov alebo odstránenie škvrny či šmuhy. Aby sme pochopili, že skrze Ježiša Boha s nami hriešnikmi nadväzuje plný vzťah. Úplne nás prijíma. Otvára nám u seba budúcnosť. Zbavuje nás strachu ako z budúcnosti, tak z toho, že nám niekedy niekde naše hriechy vyčíta, že nám ich niekedy niekde znovu pripočíta. Oslobodzuje nás k tomu, aby sme ďalej mohli akoby chodiť bez závažia na nohe - aby sme mohli robiť dobro bez prekážok. Alebo inak rečeno: odpustením nám Boh stvorí novú osobnú budúcnosť rovnako, ako ju vytvoril otec v podobenstve.
Boh nehovorí o tom, čo už sme dostali a čo sme postrácali a čo už nejde napraviť. On nám otvorí novú cestu a tak nemusíme mať strach, že sme všetko prehrali, že nám už takmer ušiel vlak, že nie je možná náprava. Iste, späť vojsť sa nedá. čo sa stalo, to tu je, to sa nedá vymazať z našej pamäti a z dejín sveta. Ale Boh, keď nám odpúšťa, nehovorí: už nemáš na nič nárok. Nehovorí: s tebou už nepočítam. Naopak. Keď mi odpúšťa, tak práve so mnou počíta. Môžem mu byť zas a ďalej užitočný. A okrem toho - môžem celý život druhým svedčiť o jeho dobrote a veľkorysosti. O nádeji. Aj týmto spôsobom som Bohu i ľuďom užitočný.
Turzovka, 30.3. vigília, Korňa, , Turzovka, 31.3.2019