Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

V živote chceme byť zabezpečení, mať istotu. Ak máme všetky oblasti svojho života zabezpečené, všetko je výhodne poistené a o všetko je postarané, existuje vôbec nejaká možnosť, aby sa nás Boh dotkol? Vtedy by sme mali ďakovať. Ako je to s našou vďakou a istotami?

Dnešné Božie slovo nám hovorí o iných istotách o inej vlasti o iných radostiach...

Rozbor textu (Podľa P. Ing. Aleš Opatrný)

  1. čítanie, Gn 15,5-12.17-18

Prezentujme na úvod dve zistenia:

  1. Zatiaľ čo človek dneška vidí cestu k oslobodeniu vo svojej činnosti (a to ako voči prírode, tak voči ľuďom), pre Izrael bol jednoznačne osloboditeľom Boh a sloboda bola teda Božím darom.
  2. Od malička sme učení, že je potrebné predovšetkým pracovať a snažiť sa, ak chceme čokoľvek v živote získať. Pritom vidíme, že mnohí bez práce, cestou podvodu a lži, získavajú omnoho viac. Potom je nám však zaťažko uveriť, že Boh je štedrý a zadarmo dávajúci.

A teraz k nášmu textu. Potomstvo znamenalo pre starých Izraelitov záruku budúcnosti, totiž prežitia. Nechápali ešte celkom nič o večnom živote, a tak pretrvávanie svojej existencie videli len v potomstve. Bolo to navyše potomstvo početné, tak mali šancu ubrániť sa, obstáť v krutom boji kmeňov a národov, i v krutej selekcii, ktorú konali choroby. Toto početné potomstvo sľúbil Abrahámovi Boh, a to zo svojho slobodného rozhodnutia. O zásluhách alebo odmene tu nie je reč. Abrahám uveril - a to je jediné, čo sám urobil, čo bolo ocenené. Bol uznaný za spravodlivého, teda obstál pred Bohom. A pre ďalší život je mu sľúbená zem, zdroj obživy, teda vec životne dôležitá.

Na otázku: Pane, Bože, podľa čoho spoznám, že ju budem vlastniť?, by sme čakali ako odpoveď dôkaz, pokiaľ možno hmatateľný. Nič takého. Bohu možno veriť na jeho slovo. A toto slovo prísľubu je zosilnené rituálom zmluvy (ale zmluva je tiež len slovo!), rituálom vtedy obvyklým. Zmluva sa však týka oboch partnerov, tu teda Božieho prísľubu a Abrahámovej viery a vernosti - oboje je záväzné, oboje je nosným základom budúcnosti.

Samotný rituál zmluvy je pre nás tak nezvyklý, ako bol naopak pre ľudí vtedajšej doby samozrejmý. Rozpolené zvieratá mali znázorňovať: „tak dopadne ten, kto zmluvu nedodrží".

Abrahámova aktivita je i tu úplne minimálna. Pripraví zvieratá, odháňa vtáky (je to vec v divokej prírode úplne obvyklá, že sa vtáci zlietavajú na mršiny) a nakoniec vrchol zmluvy prežije v pasivite, totiž doľahol naňho tvrdý spánok. Hrôza a tieseň je rozpoložením človeka, ktorý sa stretáva s božskou skutočnosťou. Nie je to však hrôza ničivá, naopak, Abrahám vie o uzavretí zmluvy ako o svojej istote.

Posledný prisľúb tiež nie je zanedbateľný. Ide o darovanie zeme. Boh dáva (verš 18.) Abrahámovi zem. Je to možné len preto, že táto zem je Božia. A teda komu on ju dá, tomu skutočne patrí. Mentalita súčasnej doby je iná - ľudia majú za to, že zem (vesmír) je „nikoho" a oni si ju dobývaním privlastňujú.

 K úvahe

Abrahámova istota je v zmluve. Abrahám vie, že má a bude mať to, čo mu Boh daruje. Nedaruje mu ale to, čo by chcel Abrahám sám, ale to, čo mu Boh ponúkol. Tato skutočnosť trvá dodnes. Boh je stále verný, čo sľúbil, to splní. Keď sa k nemu obraciame, obraciame sa k tomu Bohu, ktorý nás obdaruje tým, čo ponúkol a sľúbil. Ak ľudia Božiu ponuku nepoznajú, nerozumejú jej, potom sa stále čudujú, že im Boh nedáva to, čo chcú.

Oslobodzujúci Boh (viď 1. nedeľa pôstna) ponúka budúcnosť - a pre nás je konkretizovaná v Ježišovej ceste, na ktorú sa máme obrátiť. Na nej sú všetky Božie prisľúbenia splniteľné a splňované. Nesmieme ale zabudnúť, že Boh, ktorý je absolútna budúcnosť človeka (K. Rahner), nesľubuje hlavne utešený život na zemi, ale sľubuje životnú cestu, ktorá vedie k nemu, je garantom jej reálnosti.

  1. čítanie, Flp 3,17-4,1

Tu je možné vidieť novozákonné pokračovanie Abrahámovej zmluvy. Miesto početného potomstva je kresťanom sľúbený večný život. K účasti v ňom musíme byť premenení - Flp 3,21.

Zasľúbenou zemou je nebo, teda večnosť u Boha, Božia blízkosť, Božie kráľovstvo v plnosti. Nemôžeme sa teda upínať na to, kým a čím sme na zemi, ešte vo „svojej vlasti". Dosiahnutie „skutočnej vlasti" ani tu nie je len našou záležitosťou a naše sily by na to nikdy nestačili. Očakávame preto Krista, ktorý nás premení do stavu, v ktorom je možné v novom nebi a v novej zemi žiť. Preto je potrebné pevne stáť v Pánovi - on je našou istotou, on je našou zmluvou.

  1. Evanjelium, Lk 9,28b-36

I tu je vlastne rozhodujúce iba slovo. „Toto je môj milovaný Syn" - bez tohoto slova by bol zážitok pre Petra, Jakuba a Jana sotva niečím zrozumiteľným.

Božia sláva teraz už nie je ako v starozákonných dobách niečím, čo je mimo ľudí, v oblaku za táborom, ale „presťahovala sa" do ľudí - do človeka Ježiša, ktorý je Božím Synom. To teda nijako neznamená, že by sa Božie rozplynulo v ľudskom. Znamená to ale radikálnu Božiu blízkosť v Ježišovi. Dotyk s božským nie je treba hľadať vo vytržení, v mimoriadnych cestách, v mimoriadnych skúsenostiach, ale v jedinom človeku - Božom synovi Ježišovi. On je plný Božej slávy a je pre nás „telesne dosiahnuteľný" - v svojom slove, v sviatostiach, v spoločenstve cirkvi. A naopak – „každé vnuknutie, ktoré vedie k vyznaniu, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha" (1 Jan 4,2).

Toto je skúšobný kameň mystikov a mystických učení všetkých odrôd, ktoré sa chcú považovať za kresťanské. Vtelenie, pre mnohých pohoršenie nad Ježišovým „znížením sa do tela" sa nedá obísť. Vidieť Ježišovu slávu i pozemskosť jeho osudu (kríž, smrť) súčasne jedným pohľadom, bolo a je ťažké pre kresťanov všetkých generácii, je to ale nutné.

Myšlienky k príhovoru (Gn 15,5-12.17-18)

Je to taká otázka pre deti: Môže si Pán Boh robiť čo chce, alebo niečo musí? Každé malé dieťa bude najskôr myslieť, že platí to prvé. Že - na rozdiel od neho - Pán Boh nič nemusí. Že môže robiť to a len to, čo sám chce. A čo my dospelí?

Určite nepochybíme, keď povieme, že Pán Boh nemusí robiť nič z toho, čo by sme mu prikázali my. To je pravda. Ale inak? Musí urobiť to, čo sám sľúbil? Iste áno! Nie preto, že snáď my by sme sa na neho hnevali, ale preto, že on je verný: svätý Pavol hovorí doslova: Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže (2Tim 2:13).

A teraz asi lepšie pochopíme, prečo si v dnešnú nedeľu čítame taký až trochu hrôzostrašný príbeh, keď Abram rozseká zvieratá a keď medzi nimi prejde oheň: áno, čítame o uzavretí zmluvy, ktorá sa vtedy neuzatvárala podpisom prezidentov pod protokol za svitu reflektorov televíznych spoločností a v daždi zábleskov fotografických prístrojov, ale uzatvárala sa veľmi názorne. Partneri zmluvy zabili zvieratá (a ukázali, že je zmluva pre nich tak dôležitá, že ich môže niečo stáť) a potom medzi rozpoleným zvieratami prešli a tak naznačili, že s každým, kto zmluvu nedodrží, by to mohlo dopadnúť ako s tými rozdvojenými zvieratami. Drsné, ale veľmi názorné.

Podobnú zmluvu ako s praotcom Izraela - Abramom, Boh obnovil a uzavrel s Mojžišom. Definitívnu zmluvu zavrel skrze obeť Ježiša Krista. Náplň je vždy rovnaká. Boh sa zaväzuje, že sa postará o budúcnosť, ľudia sa zaväzujú, že budú Bohu verní. A tá budúcnosť je väčšia a väčšia. Abramovi Boh sľubuje potomstvo, Mojžišovi sľubuje zem a trvalú pomoc a konečne i to, že ich nikto nevyhubí, a nám, v Ježišovi Kristovi Božie kráľovstvo, nebo. Je to tak skvelé, že sa človek až ostýcha toto Bohu uveriť.

A predsa, zmluva tu je. Bolo by zlé, keby sme to nevedeli a keby sme so zmluvou nepočítali. Pretože potom by sa nám mohlo ľahko stáť to, čo sa stalo už mnohým pred nami: mali dojem, že v kresťanstve ide nanajvýš o to, čo je po smrti. Mali dojem, že keď na to príde, je možné vzdať sa viery, cirkvi, kresťanského života, pretože sa to vláde alebo nejakému úradu neľúbi. Nechali teda vieru vierou, nepočítali v svojom živote s Bohom, ale len s tým, čo jej mohla nejaká politická moc sľúbiť. A možno, že si povedali: on je ten Pán Boh dobrý, a aj tak nás vezme po smrti do neba. A tak sa vzdali Boha ako istoty tu v pozemskom živote a tým stratili slobodu, čo sotva mohla nejaká získaná výhoda v spoločnosti, spojená so strachom, vyvážiť. Pretože v okamžiku, keď človek prestane byť závislý na Bohu, začne byť závislý na nejakom človeku, určitých ľuďoch, na inštitúciách - a to je všetko hrozne neisté. A tak sa začne báť - a zo strachu robí ďalšie a ďalšie kompromisy.

Pokiaľ ale kresťan vie, že Boh s ním zostáva v zmluve, že Boh sa zaviazal opatrovať a tvoriť pre kresťana budúcnosť, a to dokonca na večnosť, ak kresťan vie, že zmluva s Bohom znamená istotu, z Božej strany nezvratnú istotu, potom sa nemusí dostávať do žiadnych otrockých vzťahov, potom sa neuviaže na celý život k niekomu, kto mu istotu a budúcnosť dať proste nemôže, pretože je tiež len človek.

Keď si toto všetko uvedomíme, snáď pochopíme, ako dôležité je Bohu rozumieť. ako dôležité je vedieť o jeho zmluve a o istote, ktorá z tejto zmluvy vyplýva.

Neuvedomovali sme si to, preto sme kolaborovali s ateistickou vládou, robili kompromisy. Je príliš ľahké z toho obviniť len komunistov. Teraz zas vidíme svoje istoty v zisku, pôžitku. Chýba nám dôvera v Boha. Kresťania často nevydržali a rovnako je to aj teraz, pretože ich istoty mali len slabé základy. Pretože poznali kresťanstvo len ako zásady slušného správania, alebo ako nie vždy fungujúci čarodejný prútik v núdzi. Nepoznali ho však ako istotu, za ktorou stojí Boh, verný v svojej zmluve. Ani dnes však nejde o nič iného. Pokiaľ človek nepozná v Bohu tohoto absolútne verného partnera, vymení kresťanstvo zas za inú vec, ktorá sa mu bude páčiť a svoj vzťah k Bohu za vzťah k nejakej inej ľudskej veci alebo moci, ktorá z neho však pomaly urobí otroka.

Korňa, Staškov, 17.3.2019

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/565-2-postna-nedela-2

Pripadne 2. pôstnu nedeľu cyklus A i B, keďže evanjelia sú o premenení Pána.