Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

Prvým generáciám kresťanov ich súčasníci vytýkali, že žijú viac v nebi než na zemi. Dnes to vyzerá skôr obrátene; kresťanské aktivity sa starajú viac o život ľudí na tomto svete: usilujú o pokojnejší svet a sociálnu spravodlivosť. Je to tak správne, alebo je správne príslovie, že kresťan je doma len v nebi a tu na zemi, že má žiť ako cudzinec?

Myslím, že na túto otázku by ste odpovedali väčšinou dobre. Pravda je uprostred. Naše pracovisko je na zemi, - naše konečné, trvalé bydlisko je v nebi. Sme ľudia, - ale žiť máme ako nebešťania, ako Božie deti. A tento život uprostred medzi nebom a zemou je zdrojom stáleho napätia, nesie riziko úchylky na tu alebo onú stranu.

Vzdajme sa rozhodne všetkých útekov, prihlásme sa s chuťou ku ceste Ježišovho evanjelia.

Uvedenie do čítaní (podľa P. Ing. Aleš Opatrný):

  1. čítanie, Sir 27,5-8

Sirachovcove slova sú až nepríjemne realistická. Životom je človek skúšaný, a tak sa ukáže, aký je a čo v ňom je. Tento úryvok z knihy Sirachovcovej hovorí len o jednom aspektu skúšky, totiž o slovách, o reči. I slová v mnohom odkryjú vnútro, kvality človeka. Samozrejme, že nie len slová.

  1. čítanie, Kor 15,54-58:

Je naozaj veľmi ťažké, ba nemožné vysvetliť dobre z krátkych úryvkoch Pavlových listov ako je tento, aby sme nevzali v úvahu prinajmenšom celú pasáž. Ale to je úloha na biblickú hodinu, nie na nedeľnú homíliu. Podívajme sa tu teda aspoň na dva motívy, ktoré z úryvku nápadne žiaria:

Verš 54. - Pavol nehovorí o žiadnej podivnej záhrobnej existencii, ale o premene človeka (doslova „tela", čo je tu skratka pre človeka) skrze účasť na Kristovom vzkriesení. To, čo sme, má byť odpustením očistením a mocou Božiu pramenené. A toto nie je len záchranou človeka, či nejakým prirodzeným pochodom - to je Božie víťazstvo!

V 55-56. – nie je to len víťazstvo nad smrťou, je to víťazstvo nad hriechom, ktorý je základnou príčinou tragického rozmeru smrti.

V 57. - toto víťazstvo je skrze Ježiša, je to dôsledok jeho životného činu, jeho víťazstva na kríži.

Viera vo vzkriesenie sa môže zdať byť súčasnému človeku nemožná tiež preto, že nielen vybočuje z jeho skúsenosti, ale tiež preto, že radikálne presahuje jeho možnosti. Pavol, vychovaný Starým zákonom, to mal v tomto bode možno ľahšie: pravda o Bohu - stvoriteľovi a o človeku, Božom stvorení, mu bola takmer od kolísky blízka. A Boh, ktorý „si neoškliví nič z toho, čo stvoril", ktorý stvoril človeka na svoj obraz, má sám záujem na dokončení tohoto svojho diela. Teda na víťazstve nad hriechom, a teda i nad smrťou. Absolútna strata ľudského pokolenia v priepasti hriechu a smrti by nebola len tragédiou človeka, ale zmarením najvyššieho Božieho diela, ktorým je človek.

  1. Evanjelium, Lk 6,39-45

Lukáš v perikope pokračuje v zhromažďovaní Ježišových výrokov, ktoré sú pregnantnými smernicami pre život.

V 39-40. - akákoľvek je pravda o vedení slepého slepým všeobecne platná, v Ježišových slovách má úplne konkrétny a jedinečný obsah: tí, ktorí sú mu blízki, nemajú byť len jeho známymi alebo stúpencami, ale učeníkmi. Inak by ich služba druhým, hoci s najlepšími úmyslami, mohla mať zlé výsledky.

V 41. - citlivosť pre videnie triesok môže človeku priniesť i stretnutie s Ježišovým posolstvom (asi sa tak v jeho dobe dialo). Ale to človeka nezbavuje nutnosti podívať sa dobre na seba samého.

V 43-44 - tu nie je reč o dobrých úmysloch (tie asi naozaj nestačia) ani o famóznych výsledkoch (tie sa od všetkých nepožadujú), ale o dobrom ovocí, ktoré je zrejme primerané tomu ktorému stromu.

V 45 - ide o srdce človeka, teda o jeho vnútro akosi súhrnne. To je rozhodujúce. Nie teda len to, čo sa navonok prejaví či neprejaví v ľudskom konaní.

OZDOBENÝ KRESŤAN

Na mojom prvom kňazskom pôsobisku v Novej Bani správca farnosti zvykol robiť s mládežou výlety do prírody. Z tohto spoločenstva vyrástlo viac kňazov. Raz táto huncútska mládež zavolala pána kanonika k tŕňovému kriku s tým, že v nedeľu sa pri kázni zmýlil; Hovorili ste: „Z tŕnia neoberajú hrozno“, a na tomto tŕní je. Predtým ho tam samozrejme povešali.

V reálnom živote to však tak nie je. Platí ozaj to: Nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po ovocí.

Vlastne to tak aj často je! Kresťania sa „navešajú zbožnosťou“, aby vyzerali pekne. Lenže Boh pozerá na srdce človeka. Nám je tu v kostole ľahké hovoriť zbožné slova modlitby, spievať piesne o našej láske k Pánu Ježišu, dávať znak pokoja na všetky strany okolo seba, ale život je o inom.

Čo robiť, aby to nebolo len navonok, akoby povešané, aby každý z nás bol dobrý človek, ktorý vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a nebol nik z nás zlý človek, ktorý zo zlého vynáša zlo?

Africkí kresťania odovzdávajú svojím deťom vieru podobne ako učil Pán Ježiš. Nenútia deti, aby sa učili naspamäť otázky z katechizmu, ale hovoria im podobenstva, poviedky. Vypočujme si jednu:

Bol jeden muž - veľmi zbožný. Do kostola chodil nielen v nedeľu, ale každý deň. Menoval sa Geram.

Jedného dňa počul Boží hlas: „Geram, ty si zbožný muž, ale si chudobný. Chcem ti pomôcť. Dám ti všetko, o čo ma zajtra požiadaš. Ale pod podmienkou: tvojmu susedovi dám dvojnásobne to, čo si vyžiadaš a dostaneš ty.”

Geram šiel domu ustarostený a zveroval sa žene: „Čo si mám len priať, keď ten náš sused to má dostáť tiež, a ešte dvojnásobne!”

Žena začala lamentovať: „To je hrozné pomyslenie! Keď ty požiadaš o tri kozy - sused ich dostane šesť! Keď požiadaš o dva osly - on by mal štyri!”

Konečne Geram vyskočil: “Už to mám! Poviem zajtra Pánovi: „Vylúpni mi jedno oko!”

Iste ste to počuli, ale o nás Slovákoch. Môže sa to stať aj nám?

Áno, nielen v Afrike žijú takí kresťania, ako ten Geram. V kostole ako kresťan, vonku ako pohan. A Geram žije nielen vedľa nás, on žije i priamo v nás.

Ako som spomenul, tu je to ľahké prejavovať lásku k Bohu. Lenže aké je naše srdce? Počuli sme: Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa. Je naše srdce plné lásky k rodine, susedom, spolupracovníkom? A nejde iba slová! Vonku už nie je tak ľahké konať vždy ako dobrý kresťan, žiť ako dobrý človek.

Jeden mladý kresťan napísal: Chodil som v nedeľu do kostola i celá naša rodina, ale to bola tak všetko z kresťanstva v mojom živote. Čo som v kostole počul, sa mi páčilo, ale vo všedný deň som na to nemyslel a žil som tak pohansky ako žije dnes väčšina ľudí.

Konečne som pochopil, že žiť celý týždeň bez Ježiša je stratová záležitosť. Že potom chýbajú práve tie ušľachtilé a krásne ľudské vlastnosti. Že človek sa nevymaní z krivého a neprajného pohľadu na suseda vedľa seba.

Vo svete techniky a ekonómie nie je miesto pre lásku, odpustenie, pre bratskú pomoc. To všetko tam vnášame my, kresťania, keď žijem ako dobrí ľudia.

Čo ma konečne prebudilo? Predčítal som v nedeľu ako lektor epištolu, kde apoštol Pavol píše rímskym kresťanom: „Ja som o vás, bratia moji, presvedčený, že aj vy ste plní dobroty“ (Rím 15,14). A niekedy som si uvedomil: len ten je naozaj kresťan, stále kresťan, po celý týždeň kresťan, o kom to ľudia môžu povedať tiež tak. I ja už chcem žiť ako kresťan nielen v nedeľu, ale i vo všedné dní, stále.

Dobre to pochopil ten mladý muž. A nie je už ani treba zvlášť vysvetľovať, ako vyzerá to kresťanstvo pre všedný deň. Človek plný dobroty, ten nemyslí a nehovorí zle, ten svojím konaním nikoho neohrozuje. Pretože sa denne v modlitbe spája so zvrchovaným zdrojom dobra, s Bohom, zlepšuje týmto vplyvom - milostí - všetko svoje myslenie, hovorenie, konanie. Ako dobrý strom i on prináša dobré ovocie.

Dobrý strom je človek, ktorý prešiel veľkou premenou obrátenia, uverenia Ježišovi naplno.

Ta premena má hlboké dôsledky. To už potom človek naozaj dokáže zanechať nenávisť. Dokáže prestáť konať sebecky. Nepodrazí už druhému nohy, ale skôr ho podoprie. Neklebetí, nenadáva, neohovára. Má hrejivý vzťah a láskavé slovo pre každého vedľa seba.

Bez tejto premeny, bez opravdivého obrátenia sa k Bohu, sú všetkých pokusy o dobro krátkodobé a nestále. Je to vešanie hrozna na tŕnie.

Táto kresťanská dobrota neznamená slabošské dobráctvo človeka, ktorý sa proti zlu nepostaví, ktorý si nechá všetko ľúbiť a všetkým robí sluhu a otroka. Dobrý človek dokáže dôrazne napomenúť, ale nájde vhodnú chvíľu a vhodné slova. Dobrý človek vie rozlíšiť medzi bratskou pomocou druhým a medzi vykorisťovaním.

Pravá dobrota nerastie na strome nášho života samovoľne. Je to plod Božieho Ducha a našej spolupráce. Je to plod toho, že sa Božím Duchom necháme viesť, aby sme boli zbožnými kresťanmi nielen v nedeľu v kostole, ale i po celý týždeň vonku.

Boží Duch sa nám ponúka stále, stále je tu pre nás. Poďme prosiť, aby tu bola i opravdivá a úprimná naše spolupráca, aby sme neboli trnie obvešané hroznom.

Korňa, 3.3.2019