Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

Prežívame kysuckú zimu – takú aká má byť a aká tu zvyčajne bola.

Teraz tu ideme prežívať svätú omšu. Nech je lepšie prežitá ako minulá – stále sa máme totiž vylepšovať. Položme tomu základ úprimnou ľútosťou nad našimi omylmi, chybami – to je hriechmi. Zarátajme tam i zanedbávanie dobrého.

Uvedenie do čítaní:

  1. Neh 8,2-4a. 5-6.8-10

Po návrate z babylonského zajatia začína obnova života vyvoleného národa: výstavba chrámu, rozchod s pohankami, znovunastolenie Mojžišovho zákona, teda Písma. Všimneme si, že Zákon tu nie je predstavovaný len ako zdroj poučenia, ale ako zdroj radosti, modlitieb a vďaky.

Je tu stupňovanie: Zákon - radosť z Pána – sila pre ľudí. A pritom je to všetko vo veľmi neutešenej hospodárskej situácii, v spustnutej zemi, ktorá sama radosť nedáva.

  1. l Kor 12,12-30

Pavol neúnavne pripomína svoj obraz cirkvi ako tela, ktorého je Kristus hlavou. V tomto tele nie je nikto viac alebo menej potrebný, pretože každý bol pokrstený „jedným Duchom v jedno telo“. Táto veta sama o sebe môže byť pre nás prekvapujúca - obvykle nespájame krst s Duchom Svätým.

Pre Pavla je však prechod od „nekresťanstva ku kresťanstvu“ dielom Ducha. A kde je Duch, tam sú i rôzne dary. Tie sú ľudsky neplánovateľné a zostávajú stále niečím, čo dáva Boh slobodne podľa svojho rozhodnutia, nie podľa zásluh a kvalít ľudí. Nikto nemá dary všetky, všetky sú len v celku cirkvi, v hlave a údoch. Dary sú niečím väčším, než iba ľudskými schopnosťami, ako je napríklad nadanie k hudbe, k maľovaniu a podobne. Tieto dary nie sú odmenou za dobré správanie. Sú k úžitku ostatným, sú určené k výstavbe cirkvi.

Nikto ich nemá len pre seba. Aby sa mohli uplatniť, kresťania musia žiť v cirkvi naozaj ako „jedno telo“. To však nie je ani „vojenská jednota“, ani húf sliepok, ale živý organizmus. Ľudí nemožno posudzovať podľa druhov a nápadnosti darov, ale ak vôbec, potom podľa toho, ako nimi slúžia.

3. Lk 1,1-4;4,14-21

Dnešné evanjelium je zostavené z dvoch úryvkov, v evanjeliu pomerne vzdialených. Je to jednak slávnostný úvod k Lukášovmu dielu, vlastne venovanie diela nám bližšie neurčenému „vznešenému Teofilovi“ a ďalej určité predznamenanie, alebo skôr skratka významu celej Ježišovej činnosti - scéna zo synagógy v Kafarnaume.

Prvá časť hovorí, že evanjelium je usporiadaním a zapísaním toho, čo bolo hovorené a odovzdávané (tradícia - ústne podanie, je prvotné!), a je určené tým, ktorí vieru prijali skrze vyučovanie a skrze ústne hlásanie.

Druhá časť charakterizuje Ježišovu činnosť ako naplnenie proroctva o veľkom Božom oslobodení. Viera, ktorá stojí skutočne na slove Božom, čerpá z príbehov Písma neobyčajnú istotu o Božej snahe oslobodiť človeka, ktorá v Kristovi vrcholí a napĺňa sa.

V akom duchu?

Telefonovala mi jedna žalmistka - spieva medzispevy, žalmy po prvom čítaní. Nevedela si vysvetliť prečo sú v žalmoch tvrdé vyjadrenia. Napríklad minulú nedeľu v nich bolo: Chvej sa pred ním celá zem. Nájdete v nich: Blažený kto sa bojí Pána, Pán je najvyšší a hrozný... Aj dnes tam bolo: Bázeň pred Pánom je úprimná.

Telefonát ma potešil z viacerých dôvodov. Spomeniem dva: Prvý bol, že v tej farnosti spievajú žalmy z ambóny – čo by sa malo, lebo je to Božie slovo. Mal som radosť tiež z toho, že sa niekto zamýšľa nad liturgickými textami. Neberie službu kantorky ako rutinu, či dokonca predvádzanie sa.

Posvieťme si na tento problém, lebo ak počúvate niektoré žalmy, alebo sa ich modlite, tak v nich skutočne nájdeme veľmi tvrdé vyjadrenia, akoby nie v duchu evanjelií. Vzťah k Bohu ako keby mal byť založený na strachu.

Dnes sme v evanjeliu počuli, že Pán Ježiš neprišiel spútať strachom, ale naopak vyslobodiť z jeho zajatia, hlásať radostnú zvesť. Prišiel v novom Duchu.

Sloboda rezonovala aj v druhom čítaní (1 Kor 12,12-14). Nie strach, ale služba! Sv. Pavol to pekne vyjadruje v liste Rimanom (8,1): Nedostali ste ducha otroctva v ktorom by ste sa museli báť, ale ducha synovstva v ktorom voláme Abba, Otče!

A čo nám zaznelo v prvom čítaní? A nermúťte sa, veď radosť z Pána je vaša sila!

Prečo je Starý zákon (nielen žalmy) taký tvrdý? .

Mal som psa, ktorý keď sa topili veľké snehy bol práve v „puberte“. Rozbehol sa do veľkej mláky, lebo to bolo pre neho niečo nové. Keď z nej vybehol rozkašlal sa, lebo zabudol zatvoriť tlamu. Druhý raz do nej skočil – už nekašlal, lebo si ju zatvoril. Bavilo ho to. Tretí raz sa rozbehol a... preskočil ju. Učí sa zo svojich chýb. Je taký človek? Niekedy ho treba aj chrániť.

V súvislosti s dopingovou aférou cyklistu L. Amstronga sa tenista A. Agassi vyjadril: Keby boli dopingové skúšky tvrdšie, nebol by som si roky ničil zdravie. Tak sa zdá, že aj keď má človek rozum, často ho nevyužíva, lebo potrebuje aj silnú vôľu. Preto napríklad potrebujeme rôzne zákazy, donucovacie prostriedky.

Teraz si predstavte ľudí prírody pred 3 000 rokmi. Mojžiš im sprostredkoval prikázania za veľkého zemetrasenia, hrmotu a ohňa. Ľud sa ani nesmel priblížiť k hore Sinaj. Ľud dodržiaval prikázania zo strachu. Je to ideál? Určite nie!

Ak vás počúvajú a poslúchajú deti iba z donútenia a zo strachu pred trestom je to ideál? Páči sa vám to? Určite nie! Ale bola to jediná možnosť, ako skrotiť tie deti prírody. Samozrejme pre ich dobro!

Pán Ježiš nastolil Ducha lásky. Už v Starom zákone – počuli sme to v prvom čítaní - až slzil ľud, že mohol počuť slová zákona, tešil sa im. Samozrejme ani Starý zákon nebol len tvrdý! Boh bol a je vždy ten istý, len pre dobro človeka využíva iné výchovné prostriedky.

Chápeme to tak?

Keď mi v bývalej farnosti odovzdal predchodca farnosť, tak mi dal aj zoznam výše 20 ľudí na ktorých sa môžem obrátiť. Samozrejme, že som to využil. Po čase som už nikomu nevolal. Keď som vybadal neochotu – malú snahu, už som neotravoval. Prečo? V duchu dnes povedaného chcel som, aby farníci robili ochotne a so záujmom, že ide o ich vec. Ak som vyhlásil nejakú brigádu a prosil o pomoc, tak preto, že som dával možnosť. Nikoho som ani nekritizoval, ak sa nezapojil. Snažil som sa ďakovať za pomoc hoci to nie je pre kňaza, ale farnosť.

Nie je to len v postoji k brigádam. Pozrite, akú to má odozvu aj v náboženskom živote.

Je birmovka. Veľké percento prijíma túto sviatosť. V príprave sa chodili birmovanci modliť ruženec, krížovú cestu, brigádovali... Po birmovke?!

Prvoprijímajúce deti: Chodili na májovú pobožnosť, na detské sv. omše... Aj teraz tu chodia tretiaci. Lebo musia! Minuloročný už nechodia. Je to v duchu evanjelia, či Starého zákona?

Deti počúvajú očami! – Nasledujú, čo vidia u dospelých. Keď som dal sobotnú sv. omšu na ôsmu ráno, tak som sa tešil, že nás bude viac, lebo prídu aj farníčky, čo riadia kostol. Či v sobotu, alebo ak riadia aj v piatok, tak si to vyrátajú aby prišli po sv. omši.

Ako vás rodičia teší, ak vidíte, že deti vás majú radi a ich vzťah nie je iba povinnosť! Poteší vás ak prídu a ochotne vám pomôžu.

Aj niečo pozitívne úsmevne. Piatak sa pýta: S kým budete večerať na Štedrý deň? Keď som odpovedal, že sám, poznamenal: Opýtam sa mamy, či môžete prísť. Potešilo ma to, aj keď sa zabudol opýtať (alebo mama nepozvala?). A samozrejme, žeby som nešiel rušiť rodinu v taký čas.

Prečo tu stojí tento kostolík? Lebo to chceli vaši predkovia. A viete aké mali s tým problémy! Veď to bolo v päťdesiatych rokoch, keď začal veľký proticirkevný tlak a kvôli viere sa zatváralo. A predsa bol tento kostolík v tých časoch vysvätený (1951). Bola to iniciatíva vašich starých rodičov. Mnohí povedali: Aj keď nás zatvoria, tento kostolík tu postavíme! A postavili. Vieme si domyslieť prečo.

Keď rodičom pri krstnej príprave vysvetľujem otázku: Veríte v Ducha Svätého... tak im zdôrazním, že majú veľkú šancu zažiť Ducha Svätého. Ako? Poukážem im na to ako majú radi svoje dieťa. Kvôli nemu vstávajú v noci, obetujú sa! Kde sa to zobralo? Nemohlo to vzniknúť z hmoty. Je to dar Ducha Svätého.

Nech nás tento Duch vedie k láske k ľuďom i Bohu.

Dlhá, 27.1.2019