Uvedenie do bohoslužby:
Svet pozná dodnes zbožných ľudí v dvojakej podobe. Jedna je odstrašujúca podoba – predstieraná zbožnosť, zbožné pretvárky farizejov všetkých storočí. Tí zneužívajú náboženstvo k svojim sebeckým cieľom. Predstierajú zbožnosť, len keď im to niečo vynesie. Sviatosti a modlitby berú ako obchod z Bohom, zisk pre seba. Zbožnosť ich nerobí dobrými ľuďmi.
Druhá podoba zbožnosti je zbožnosť dvoch vdov, ktoré popisuje dnešné Božie slovo. Obe žijú v dôvere, že Boh neopustí toho, kto dáva z lásky. Pre nich je zbožnosť dávanie.
Každý má sklon k prvej forme zbožnosti, ale má možnosť vypracovať sa k ozajstnému vzťahu k Bohu i ľuďom. Ako je to s nami?
Uvedenie do čítaní (podľa P. Ing. Aleš Opatrný):
- 1 Kráľ 17,10-16
Proroci sa nevyjadrovali len slovom, ale i činom (a to platí samozrejme i o Kristovi). V našom úryvku máme podané Eliášovo prorocké konanie. Je to vlastne časť väčšieho celku, keď dlhé obdobie bez dažďa malo osloviť hrešiaci národ. Zdar i nezdar, ohrozenie života (suchom, hladom), i jeho záchrana (múky a oleja neubúda) sú znamením Božej vernosti, ktorý nechce, aby vyvolený národ zahynul v hriechu, v odvrátení sa od Boha, ani nechce nešťastie, smrť pre ľudí.
Božia pomoc uprostred nešťastia je znamením, ktoré vyvádza z beznádeje a ktorá má viesť k návratu, k pokániu.
- Hebr 9,24-28
Toto jasné slovo Písma by mohlo a malo byť hrádzou proti rôznym špekuláciám o Božom treste, o zadržiavaní trestajúcej ruky Kristovej a dokonca i o hodnote našich obetí.
Vec je jasná: v Starom zákone závisel osud vyvoleného národa do istej miery na presnosti, vernosti a spoľahlivosti služby kňazov. Od dokonania Ježišovho života tomu ale tak nie je. Obeť je prinesená, protiváha ku hriechu je tu raz navždy daná. A toto všetko sa nestalo len na zemi, ale je to i nebeskou skutočnosťou (teda platí to i u Boha).
A tak sa dá Krista čakať už len ako spasiteľa tých, ktorí v neho uverili, alebo presnejšie tých, ktorí majú byť po pravici, tých, ktorí obstáli pred Bohom. Budú to všetci ľudia? Koľko ich bude? To všetko nevieme, ale ani vedieť nepotrebujeme. Ale potrebujeme jasne vedieť, že dostatočná a jediná obeť za naše hriechy bola prinesená. Máme s ňou teda počítať, máme sa s dôverou uchádzať o odpustenie, zmiernie.
- Mk 12,38-44
Na text dnešného evanjelia sa musíme dívať židovskými očami. Veriaci Žid videl svoj osud a osud každého tvora jedine v závislosti od Boha (porov. Ž 103), nie na vlastnej práci, či na spoločnosti. A preto odovzdanie všetkých životných prostriedkov mohlo byť výrazom úplného spoľahnutia sa na darcu života i na darcu všetkého potrebného k životu, teda na Boha. Nešlo teda ani o úkon sociálnej spravodlivosti, ani o akt len zbožnosti (ako snáď u bohatých), ale o úkon prostej a úprimnej viery.
Odsúdenie pokrytectva u tých, ktorí stavajú na obdiv svoju zbožnosť, nie je teda jedinou náplňou textu. Je treba dôjsť až k tejto demonštrácii viery a k jej aplikácii v našom živote. Možno v konkrétnej situácii pôjde len o jedinú vec, ktorú je treba „hodiť do pokladnice“. Nemusí to byť objektívne nič veľmi veľkého, ale môže to byť v očiach toho, kto to tam má dať, nejaká vec, na ktorú spolieha viac než na Boha. Keby sme v afekte všetko vyhodili (alebo rozdali), vieme, že by sme sa tým zbavili kdečoho, čo je nám na ťarchu. Ak dokážeme dať to, čo nejakým spôsobom nahrádzalo vieru, na čo sme neprávom spoliehali, môže to byť náš vdovin groš.
Vdovin groš, nemusí byť všetko!
Medzi kňazmi, ale i medzi farníkmi, sa vedie diskusia, či by sa mali vyhlasovať dary a zbierky na kostol.
Argumenty za:
Je to aj určitá kontrola - vec dôvery. V mojej prvej farnosti jeden pán na chóre zapisoval dary a porovnával s vydajmi a príjmami na konci roka. Potom už s tým prestal, začal mi dôverovať, lebo sa budovalo omnoho viac ako boli dary. Dnes problém kontroly odpadá, lebo je ekonomická rada.
Druhý dôvod je povzbudenie pre ostatných farníkov. Vedia čo sa vo farnosti buduje, na čo sa budú vynakladať financie. Inšpiruje to ku konaniu dobra. Pán Ježiš povedal: Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 5,16)
Argumenty proti:
Niektorí kolegovia odmietajú vyhlasovať zbierky a dary na kostol a odvolávajú sa na Ježišove slova: Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá ( Mt 6,3).
Je o tom aj dnešné evanjelium? Ak, tak len okrajovo. Podstata je v inom, nie vo „vystatovaní“ sa boháčov. Možno si to dávame do súvisu s kritikou farizejov v prvej časti evanjelia.
Evanjeliové jednoduché rozprávanie nie je také jasné, ako sa na prvý pohlaď zdá. Nie je to totiž príbeh o tvrdých boháčoch a ušľachtilom chudákovi. (Zabudnime v túto chvíľu na Jánošíka, ktorého sme zidealizovali do pozície, že bohatým bral a chudobným dával, zabudnime na všetky sociálne motivované emócie, ktoré nás vedú k oslavovaniu alebo ľutovaniu chudobných a k opovrhovaniu bohatými.) Je to porovnanie dvoch postojov, keď človek dáva len niečo, alebo keď dáva všetko.
Keď bohatí dávali do pokladnice mnoho, robili dobre. Dávať z prebytku nie je samo o sebe nič zlé. Ale keď dávali zostalo im, čo bohato stačilo k obžive. Boli teda nezávislí na Bohu. Stačili si. Lepší obraz človeka dneška by sme sotva našli. Veď kto sa cíti byť závislým na Bohu, dokonca chce byť závislým na Bohu.
A tá vdova? Ona vlastne nikomu nepomohla. Urobil „len“ to, čo považovala za najlepšie - dala všetko, a tým dala svoj život do úplnej závislosti na Bohu. Tak totiž vtedy v Izraeli zmýšľali. O život človeka sa staral v zásade Boh (nie spoločnosť). Keď sily niekomu došli a nemohol pracovať, mohol dúfať v Božiu pomoc, hoci aj rukami človeka. Ale i ten, kto bol zdravý a pracoval, mal poznať, čo hovorí žalm 104 - mal poznať, že všetko závisí od Boha, a teda i on sám.
Vráťme sa ale k nášmu evanjeliu. Za týmto porovnávaním postojov boháčov a vdovy by sme mohli nájsť porovnanie dvoch ciest, ktoré máme i my na výber:
- Cesta učiteľov Zákona: robia mnoho správnych vecí. Ale svoj život stavajú len na svojej výkonnosti (oni dodržujú Zákon, oni študujú Zákon, oni sa postia a dávajú desiatky) a očakávajú uznanie ľudí (12,38 - 40).
- Ježišova cesta: on dáva všetko, nie len živobytie (ako vdova), ale seba, svoj život - pretože je úplne závislý na Otcovi. Za touto cestou Ježíš stojí a označuje ju za cestu pravého nasledovania. Takúto dôslednosť žiada i od svojich nasledovateľov. Od nich očakáva prednosť pred všetkým a pred všetkými – i pokrvnými. (napr. Lk 14,25 - 33).
Tu naozaj nejde o sociálne cítenie. Veď dar vdovy, i dar bohatých nemá z dnešného bežného hľadiska žiaden charitatívny, sociálny význam. Bol to dar pre chod chrámu a z ktorého sa kupovali zvieratá pre zápalné obete. Nebol to dar pre chudobných! Ale za tým práve presvíta z Písma známa a niekedy ťažko uveriteľná skutočnosť: Boh chce tvoje srdce. Nechce len niečo od tebe, ale chce teba. Ak urobíš svoj život na ňom úplne závislým, urobíš priestor pre lásku medzi ním a tebou. Ak urobíš život na ňom úplne závislý - to nie je nezodpovednosť, ani ľahká cesta. Podívajme sa opäť na Ježiša. A podívajme sa na jeho matku Máriu. Plná závislosť na Otcovi. A plná zodpovednosti - Bohu. Veď Mária sa s Jozefom zodpovedne starali o rodinu, zároveň s veľkou dôverou v Boha. Bolo tiež mnoho ťažoby kríža. Ale priestor lásky bez hraníc.
Priznajme úprimne, že sa nám toto možno dobre počúva, ale neľahko žije. Niekoľko storočí sa človeku v Európe vtĺkalo do hlavy, že musí byť nezávislým - na kráľovi, na Bohu, na počasí, na úrode, na prírode, na všetkom možnom. Má si všetko podrobiť, všetko ovládnuť, a tak sa stáť nezávislým. Ale čo on - čo človek sám? Je naozaj najšťastnejším? Je cesta maximálnej nezávislosti naozaj cestou do raja, alebo je to neskorá puberta vo väčších rozmeroch? Vdova pred nami stojí ako výzva. Ježíš pred nami stojí ako výzva: dá sa vzdať všetkého, i života. Nie z rezignácie, ale z lásky a dôvery. Vzdať sa v prospech plnej lásky k Bohu. Patrí k tomu však potom i kríž, to nezamlčme. Ale kto z mocných, bohatých a nezávislých tohoto sveta bol taký šťastný, ako svätý František? Kto z nich dokázal napísať Pieseň o slnci? Kto z nich by mohol dať poučenie o dokonalej radosti, ako on dal bratovi Leónovi? A kto vie lepšie prijať Krista než chudobní, ktorí znesú svoju závislosť na úrode, na počasí, a nehľadajú za každou cenu cestu k nezávislosti?
Zastavme sa pri tom čo sme čítali v uvedení do evanjelia:
Je treba dôjsť až k tejto demonštrácii viery a k jej aplikácii v našom živote. Možno v konkrétnej situácii pôjde len o jedinú vec, ktorú je treba „hodiť do pokladnice“. Nemusí to byť objektívne nič veľmi veľkého, ale môže to byť v očiach toho, kto to tam má dať, nejaká vec, na ktorú spolieha viac než na Boha. Ak dokážeme dať to, čo nejakým spôsobom nahradzovalo vieru, na čo sme neprávom spoliehali, môže to byť náš vdovin groš.
Myslím, že to bol svätý Hieronym, muž s problémovým správaním, ktorý veľmi bojoval so svojou tvrdou povahou. Hovorí Bohu čo všetko mu dal, čo všetko urobil. Čo ešte, Pane, ti mám dať? Odpoveď: Nedal si mi svoje hriechy a slabosti. To bol jeho vdovin groš.
Ako na to, ako to chápať?
Vdovin groš nemusí byť všetko, môže byť to, v čo dúfame, že nám prinesie šťastie – iluzórne! Niekedy to nevieme rozoznať, možno priznať si. Alkoholik, drogista je presvedčený, že mu jeho požívanie prinesie šťastie. Dôveruje tejto závislosti. Inak by sa jej zbavoval. Okolie vidí ako si škodí, ničí sa. Jeho blízkych to nesmierne bolí. On verí, že mu to prinesie spásu - šťastie. Nevie sa toho vzdať.
Ale čo závislosť na osobe?! Koľkí opúšťajú rodiny, zrádzajú najbližších, rozbíjajú iné rodiny... Domnievajú sa, že im to prinesie šťastie.
Čo naše sebectvo, hnevlivosť?! V tom vidíme pomyselne šťastie!
Čoho všetkého sa musíme zbaviť a dôverovať Bohu?!
Spomínali sme cestu Ježišovu, Máriinu a Jozefovu. Dali sme sa na túto cestu dávania, alebo aspoň túžime ísť po nej? Dá sa zhrnúť do známej vety, hesla: Chceš byť šťastný, rob šťastným toho druhého! Samozrejme, je to o dôvere v Boha.
Turzovka, vigília, 10.11.2018 a 11.11.2018