Uvedenie do bohoslužby:
Niekedy možno cítime, že sme na kraji životného prúdu. Nevieme ako ďalej, nemôžme sa zapojiť do života, nevieme si s niečím rady, nemáme prácu, nemáme možnosť pomôcť najbližším, gniavi nás choroba, nevieme si poradiť s deťmi... Môže toho byť veľa.
Dnešné Božie slovo nám v tom chce pomôcť a byť nám svetlom.
Uvedenie do čítaní:
- Jer 31,7-9
Keď hovorí Starý zákon o záchrane, o spáse, hovorí takmer vždy o záchrane národa, nie o záchrane jednotlivca. Nový zákon si všíma jednotlivca viac, ale i tam tvorí jeden zachránený celok - nový ľud Boží, cirkev.
Jeremiáš hovorí o záchrane zvyšku národa. Zmienka o slepých a krívajúcich spája tento text s evanjeliom.
Všimnime si jeden dôležitý motív v tomto čítaní. Je to Božia neotrasiteľná vôľa zachrániť tých, ktorých vyvolil, spása ako niečo, na čom má záujem predovšetkým Boh sám. Toto presvedčenie, tak masívne prítomné v Starom zákone (a dôrazne opakované i v Jánovom evanjeliu) sa z myslenia kresťanov takmer vytratilo, i keď v náuke viery bolo a je stále prítomné.
- Hebr 5,1-6
S listom Židom (Hebrejom) je problém. On je totiž určený Židom, teda predpokladá znalosť ich myšlienkového a náboženského sveta, a táto znalosť u nás väčšinou nie je. A tak i niektoré komentáre vkladajú do listu naše vlastné predstavy a nerešpektujú predstavy pôvodné. Býva to napríklad často zmienka o kňazoch a veľkňazoch, ako v dnešnom úryvku. Pritom sa nerozlišuje medzi kňazom v cirkvi a medzi starozákonným kňazom, hoci ide naozaj o rôzne veci.
Ak sa podívame na list Židom ako na celok, potom je neprosto zrejmé, že jeho hlavnou výpoveďou, ďalej a ďalej rozvíjanou, je porovnanie starozákonného kultu s tým, čo prišlo v Ježišovi a s Ježišom. Starozákonný kult je ukazovaný v dobe „po Ježišovi“ ako neplatný, zbytočný, skončený (i s jeho kňazmi a veľkňazmi).
Ako jediná platná obeť je ukázaná jedinečná obeť Kristova. Ako jediný platný kňaz v plnom zmysle starozákonného veľkňazstva (prinášanie zmiernych obetí za ľud) je ukázaný Ježiš Kristus. A tento Kristus je ukázaný v dosť paradoxnom svetle: ľuďom, hriešnikom je omnoho bližšie, než oddelený a vyvýšený starozákonný veľkňaz, i keď sám hriešnikom nie je. Ježišova blízkosť ľuďom je teda v tom, že sa k nim sklonil, nie v tom, že by bol hriešnikom ako oni. A na druhej strane je úplne vyvýšený; so svojou obetou nevošiel len do „stánku urobeného ľudskými rukami“ (to je do pozemského chrámu), ale do „najvyššieho neba“, teda k Bohu. A toto všetko nevyplýva z ľudského ustanovenia, dokonca z ľudskej svojvôle, ale z Božieho vyvolenia.
Židom musela byť jasne zdôraznená Božia suverenita, lebo do ich chápania striktného monoteizmu ťažko mohla vojsť predstava Syna, ktorý je s Otcom jedno a predsa je od neho odlišný.
- Mk 10,46-52
Text o Bartimejovi kladie Marek za tri predpovede utrpenia, ktoré neboli učeníkmi pochopené, a pred vjazdom do Jeruzalema. Text nadväzuje bezprostredne na rozpravu o žiadosti synov Zebedejových. Z toho všetkého sa dá dôvodiť, že uzdravenie slepca treba brať ako exemplárny prípad. Na ňom je vidieť výsledok ľudskej viery a Ježišovej moci, alebo ešte lepšie - ako ukážkový príklad správneho prístupu k Ježišovi, príklad správneho nasledovania, ktorý kontrastuje s nedokonalým nasledovaním tých, ktorí chodili s Ježišom.
Účinok stretnutia Bartimeja s Ježišom je dvojaký: Bartimej „pohliadol“, a pretože pohliadol, „šiel za ním“. V súvislosti textu je ale treba chápať, že šiel za ním do Jeruzalema, do mesta utrpenia, do ktorého sa učeníci báli s Ježišom ísť. Ježišovi učeníci by sa teda mali regrutovať z ľudí, ktorí vedia o svojej slepote, s vierou prosia o navrátenie zraku a keď sú Ježišom uzdravení, nasledujú ho a to i do mesta utrpenia.
Vieme, že zrejme všetci apoštoli (okrem Jana) skončili mučeníckou smrťou. Môžeme z toho dôvodiť, že sa im i cez ich počiatočnú nechápavosť (viď predchádzajúcu pasáž evanjelia) podarilo k tomuto postoju viery a uzdraveniu dôjsť. Ďalší človek, na ktorom je celá táto vec demonštrovaná, je Šavol u Damasku.
Nevedomosť slepoty!
Tento rok sme si pripomínali 50 rokov od pamätného roka 1968. Mnohým sa zapísal hlboko do pamäti. Napríklad Jagr hrával s číslom 68 na drese. Zvolenský pán dekan, Mikuláš Mišík, hovoril, ako vtedy šiel po ulici a videl muža, ktorý sa postavil proti ruskému tanku. Ten ho prešiel. Bol z toho otrasený, ale zároveň hovoril, ako bol šokovaný národ ochotný obetovať sa za slobodu.
Čo nasledovalo? Prišla normalizácia a mnohí sa pridali k okupantom a kolaborovali s nimi. Mnohí to prijali ako samozrejmosť. A po rokoch sa kdečo prekrúca a všelijako vysvetľuje.
V podobnej situácii bol Izrael – čo popisuje v prvom čítaní Jeremiáš (31, 7-9). Vtedy tragédia národa bola omnoho väčšia – vyvraždený ľud, náboženská devastácia, zbúraný chrám... Národ sa ocitol v zajatí. Jeremiáš sľubuje záchranu zvyškom Izraela. Dnes sme čítali: Hľa, privediem ich späť zo severnej krajiny a z končín zeme ich zhromaždím. Bude medzi nimi slepý i chromý, spolu ťarchavá aj rodička: vráti sa sem veľké spoločenstvo. Mnohým sa nechcelo ísť späť. Veď si tam zvykli. Bola tam už aj druhá, dokonca tretia generácia, ktorá poznala chrám a krajinu ich otcov, iba z počutia. Preto ich prorok povzbudzuje: Prídu s plačom, dovediem ich v poníženej prosbe a budem ich viesť cez potoky vôd, rovnou cestou, nepotknú sa na nej, lebo ja som Izraelov otec a Efraim je môj prvorodený.“
Keď sa v Starom zákone hovorilo o spáse – tak o celom národe (viď exegézu). Bol to celý národ, ktorý Boh zachráni. Národ bol zároveň Božím ľudom. V Novom zákone je to iné. Cirkev je nie len jeden národ, ale množstvo. Bude tu až do konca sveta – brány pekelne ju nepremôžu. Ide o to, aby do neho patril náš národ, ale i jednotlivec.
V evanjeliu vidíme, že Ježiš sa venuje jednému chudákovi, ktorý tam žobre pri ceste. Je to však prototyp, začiatok nového ľudu, ktorý sa zhromaždí zo všetkých národov, jazykov a kmeňov.
Ako sme počuli v exegéze evanjelia, príbeh o Bartimejovi kladie Marek za tri predpovede utrpenia, ktoré neboli pochopené, a pred vjazd do Jeruzalema. Text nadväzuje bezprostredne na rozpravu o žiadosti synov Zebedejových. Uzdravenie slepca treba brať ako exemplárny príklad, na ktorom je vidieť výsledok ľudskej viery a Ježišovej moci, ako príklad správneho nasledovanie Ježiša.
Aj tu je dôležité aj toto: Bartimej odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Plášť bol celý jeho majetok – ako pre mnohých v národe. Nim s prikrývali na noc, chránili pred nepriazňou počasia. Apoštoli naopak, túžili po moci a majetku, báli sa utrpenia –Bartimej sa majetku zrieka a ide do Jeruzalema, kde bude Ježiš trpieť.
On ide za Ježišom aj do mesta utrpenia, má svetlo. Nielen to fyzické!
Je to známa evanjeliová téma, ale je dobre ju zopakovať: najväčšia ťažkosť nie je slepota, ale to, že človek, hoci slepý, si myslí a tvrdí, že vidí.
Tak ako v čase normalizácie si mnohí namýšľali, že robia správne aj keď zrádzali národ, či Cirkev – boli presvedčení o správnej ceste.
Ak človek o svojej slepote vie, potom má nastúpiť jeho viera, ktorá od Ježiša žiada uzdravenie. A toto uzdravení nie je dané človekovi k tomu, aby sedel ďalej a kochal sa z krásy Božích darov, ale k nasledovaniu Ježiša, ktorý ide cez kríž k Otcovi. Nasledovať znamená ísť, kade ma On vedie, kade by šiel On sám. Neznamená to ísť vlastnou cestou, či už je ľahká, alebo nie. Musí byť Kristova!
Môže sa nám stáť, že príbehy evanjelií o uzdravení budeme brať ako „historku z lekárskeho prostredia“. Ako príbeh o tom, ako to s nejakým chorým, alebo skôr s nejakou chorobou, dobre dopadlo. Radi pritom uznáme, že ľudia v tej dobe nemali mnoho možností, ako získať zdravie, lekárska veda v Izraeli nebola na vysokej úrovní a tak ich jedinou šancou bolo uzdravenie Ježišom. Pokiaľ zmýšľame len takto, môže sa nám stáť, že si povieme: dnes máme lekársku vedu, tá často človeka uzdraví - a teda príbehy o Ježišových uzdraveniach patria už len dávnej minulosti. Čo Ježiš vtedy robil, nemá mnoho spoločného s tým, čo my žijeme dnes.
Viacmenej je možné ešte iné, dosť nešťastné uvažovanie: stane sa, že nás lekárska veda sklame, narazíme na hranice jej možností, alebo na zlé ošetrovanie a v rozčarovaní hľadáme uzdravenie „priamo“ a to nejakým spôsobom skrze náboženstvo, z pozícii omietania ľudského pokroku. A vo všetkých týchto prípadoch môže ísť o stále rovnaké nedorozumenie: môže totiž ísť vlastne len o medicínsku rovinu, o získanie zdravia - nie o Ježiša, ani o cestu nasledovania.
Ako to teda je? Evanjelia nás nenechávajú na pochybách o tom, že Ježiš sa nepohyboval v nejakej vysokej rovine, povznesený nad všetko ľudské trápenie. Naopak, jasne vidíme, že Ježiša sa utrpenie ľudí dotýkalo, že sa trpiacich ujímal, nechcel ich nechávať v chorobe, bezmocnosti a trápení.
Ale nikdy nešlo len o trápenie, len o chorobu, len o utrpenie, pretože Ježiš vidí človeka i jeho možnosti komplexne.
Teda: Ježišovi nikdy nejde len o to, aby sa človek uzdravil a potom si zas robil, čo ho napadne, prípadne sa zas rovnako bezbranný vrhal do ďalších malérov. Ježišovi ide o záchranu celého človeka, o záchranu naveky. Alebo inak: Ježiš nechce získať len zdravie pre človeka, on chce ľudí získať celých - pre Boha, získať ich pre večné šťastie. A preto je tak dôležité, že slepý žobrák vidí v Ježišovi Syna Dávidovho, teda Mesiáša a preto je dôležité, že potom, ako je uzdravený, ide za Ježišom.
Ak sa podívame na rozvoj techniky a vedy, môže nás iste potešiť, že dnes si človek s množstvom chorôb (i keď nie všetky) vie poradiť, že ľudia už spravidla neumierajú na zápal slepého čreva ako na počiatku minulého storočia, že neumierajú húfne na mor či kiahne. Ale je treba vidieť, že celý ten rozvoj poznania a možností človeka rieši len časť a to tu menšiu časť ľudského údelu. Nerieši najzákladnejšie zakotvenie človeka na zemi, neprináša odpustenie hriechov a neotvára večnosť. Veda, ľudské schopnosti, ľudský pokrok sú dôležité - ale nie sú všetkým. A tak i dnes evanjelium človeku kladie pred oči dôležitú otázku: komu zveríš svoj život? Kto ťa môže zachrániť naveky a kto ťa môže zachrániť od hriechov? Kto môže urobiť tvoj život dôstojný človeka?
Rozpoznávaš v Ježišovi tohoto záchrancu? A ak áno - si ochotný ho nasledovať?
Turzovka, 28.10.2018