Uvedenie do bohoslužby:

Všetci sme vyšli z rodiny. Každý kto dospel – vekovo i psychicky opúšťa rodinu, aby vytvoril novú, alebo sa začlenil hlbšie do duchovnej rodiny ako je rehoľa, farnosť...

Ja som tu spolu s vami vytváral farskú rodinu v rokoch 1990-92 a 2003-2010.

Pri farskej katechéze ste sa tu svojho času niektorí vyjadrili, aké pekné veľkonočné sviatky ste prežili v kostole. Na otázku, čo sa vám najviac páčilo, odpovedali: Vy kňazi ste boli všetci spolu pri oltári a vidno, že ste jednotní. Aby všetci jedno boli... som mal na primičných obrázkoch, o jednotu som sa aj tu usiloval. Nie vždy sa mi to darilo, preto prosím o odpustenie za všetky pochybenia medzi vami. Nech sa za nás prihovára Nanebovzatá Panna Mária a pomôže nám tu vytvoriť dobré spoločenstvo!

Uvedenie do čítaní:

1. Zjv 11, 19a; 12, 1-6a. 10a-c

Kresťanská tradícia vidí v žene odetej slnkom Pannu Máriu, ktorá bola uchránená od draka, teda hriechu a preto jej Boh pripravil miesto v nebi.

2. 1 Kor 15, 20-27a

Panna Mária má ako prvá účasť na Kristovom zmŕtvychvstaní, ktorý zničil smrť.

3. Lk 1, 39-56

Aj my patríme k tomu šťastnému pokoleniu, ktoré blahoslaví Nanebovzatú Pannu Máriu. Pripojme sa k jej chválospevu.

Mária (znova) na zemi

Položme si triviálnu otázku: Ako si predstavujem Pannu Máriu? Každý z vás má svoju predstavu.

Dnes myslíme na Máriu ako nanebovzatú a jej obraz máme aj na oltári. To je predstava umelca. Viete si ju predstaviť v nebi? Ja nie! Prečo? Lebo je to nepredstaviteľné. Sv. Pavol, ktorý mal možnosť nahliadnuť do slávy Božieho kráľovstva napísal: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. (1 Kor 2,9). Priblížme si to aj takto: Spomeňte si zážitok radosti. Teraz si ten zážitok zdvojnásobte. To je ťažko si prestaviť. Vynásobte tento pocit radosti na entú – nekonečno. To sa už vôbec nedá predstaviť. Preto nečudo, že mystici i Ján Evanjelista, ako to popisuje v knihe Zjavenia, odpadávali, zomierali v stretnutí s Božou slávou. Boh ich musel „podržať“, aby to prežili.

Nemáme si teda Máriu predstavovať? Máme, ale trochu ináč! Fridrich Heer napísal knihu s názvom Večnosť začína dnes. Pouvažuje aké bolo „dnes“ pre Máriu. Teda, skôr než si ju predstavíme v nebi, pozrime sa ako mohla vyzerať na zemi. Aká bola Mária tu na zemi, keď jej život prešiel do takejto radostnej večnosti?

Ladislav Záborský namaľoval Máriu na kolenách – kľačiacu. Vedľa nej vedro a v jej rukách handra. Páčil sa mi tento obraz, mal som ho aj na ploche PC. Takže aj takto vyzerala Mária za svojho pozemského života. V službe vo svojom domčeku v Nazarete a aj u Alžbety, ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu. Teda, Mária riadi.

Robili sme konkurz sochy do Banskobystrického seminára. Jeden návrh si vyslúžil názov „Anna Proletárka“. Mária bola znázornená v zástere a vykasanými rukávmi. Zdá sa, že to zodpovedá skutočnosti. Taká bola Mária.

Prečo je dobré, priam potrebné, takto si ju predstavovať?

Máriina svätosť oddeľuje od sveta hriechu, ale neoddeľuje od nášho sveta. Nejde totiž o svätosť, ktorá ju od nás vzďaľuje a premieta do nedosiahnuteľnej diaľky (a my sa obmedzujeme iba na to, že ju ako oslepení obdivujeme, ale nevykonáme ani jeden krok tým smerom...).

Jej svätosť je nám na dosah. Lebo je vytvorená z každodennosti, z ná­mah, ťažkostí, prekážok, bolestí, útrap, bied, neistôt a úzkostí, i radosti, ktoré sa pre­pletajú rodinným životom. Nezabudnime, že Panna Mária žila ako dievča, snúbenica, manželka, matka a vdova. Uvedomili ste si niekedy, že bola vdova?! Po Jozefovej smrti, najmä keď Ježiš začal verejné účinkovanie ostala sama – ako vdova. Ako mnohé z vás!

Keď rozmýšľame o svätosti, zvyčajne ju zahaľujeme rúchom výnimoč­nosti, zázrakov, mimoriadnych čností. A tak sa cítime mimo povinnosti do­sahovať ju.

Mária nám pripomína, že svätosť si oblieka šaty každodenného života. Ne­skladá sa z úchvatných gest, ale predovšetkým z malých cností (ktoré sú naj­náročnejšie), z gest, ktoré nie sú vyzývavé, nepriťahujú zvedavosť druhých, zo skromných a opakovaných skutkov, z vernosti tým najpokornejším záväzkom.

Myslím, že najťažšou rovnováhou je práve toto: navštevovať nebo (čo vôbec neznamená prechádzať sa po oblakoch, ale držať sa ideálov, ktoré sa dvíhajú niekoľko piadí od zeme) a nestratiť pritom kontakt s veľmi po­zemskou každodennou realitou.

Máriina svätosť sa uskutočňuje v každodennosti. Don Tonino Bello, biskup z Molfetty, venoval Panne Márii knihu Mária, žena našich dní. Prvá kapitola sa nazýva Mária, všedná žena. A vďaka svojej jemnosti a intuícii, ktoré obsahuje, je veľdielom. Predkladám niektoré úryvky:

„...Mária žila na zemi. Nie medzi oblakmi. Jej myšlienky nelietali vo vzduchu. Jej skutky mali trvalé bydlisko v okruhu konkrétnych vecí.

Aj keď extáza bola skúsenosťou, ku ktorej ju často povolával Boh, necí­tila sa oslobodená od úsilia stáť nohami na zemi.

Ďaleko od abstraktnosti vizionárov, ako aj od únikov nespokojencov a od útekov iluzionistov si zachovávala svoj pobyt vo všednej každodennosti."

Don Tonino Bello pokračuje: „Ale je tu ešte niečo viac: „Žila tak, ako žijú všetci." Teda podobne, ako žila jej susedka. Pila vodu z tej istej studne. Drvila obilie v tom istom mažiari. Sedávala v chládku to­ho istého dvora. Aj ona sa večer vracala unavená, potom čo na poliach zbie­rala klásky...

Má­riin život bol „plný rodinných a pracovných starostí" tak ako náš, celkom sa stotožňuje s ľudskými námahami, až sa nám natíska predstava, že naša trápna všednosť predsa nemôže byť taká banálna, ako si myslíme.

Áno, aj ona mala svoje problémy - zdravotné, ekonomické, vzťahové, adaptačné. Ktovie, koľkokrát sa vrátila z práčovne s bolesťami hlavy alebo so zármutkom, lebo Jozefovi sa už niekoľko dní vytrácajú zákazníci z dielne. Ktovie, na koľko dverí zaklopala, aby poprosila o nádennú prácu pre svoj­ho Ježiša v sezóne lisovania oleja. Ktovie, koľkokrát si musela ukrojiť z od­počinku, aby poobšívala už zodratý Jozefov plášť a upravila ho tak, žeby sa synovi nesmiali jeho nazaretskí kamaráti."

Servita Alberto Maggi píše veľmi aktuálnu poznámku k tzv. mariánskym ctiteľom:

„Mária, veľká vo viere, nepotrebuje tieto barličky, po ktorých vždy prah­li slabí - vízie, zjavenia, posolstvá, videnia, dotyky... bludný kruh, ktorý sa nenásytné vracia a stále znovu podnecuje neutíchajúce chute (porov. Kol 2, 18 - 19). Slabí sa napokon aj tak nikdy neposilnia, lebo „sa stále učia, a ni­kdy nie sú schopní spoznať pravdu" (2 Tim 3, 7). Ježiš povedal jasne: slabí vo viere sa nepresvedčia, „ani keby niekto z mŕtvych vstal..." (Lk 16, 31). A on sám to zakúsil - napriek tomu, že sa zjavil Jedenástim, celkom nerozptýlil ich pochybnosti: „... no niektorí pochybovali..." (Mt 28, 17).

Mária... nepotrebuje zjavenia na to, aby uverila. „Živená slovami viery... svetáckym a babským bájkam sa vyhýba..." (1 Tim 4, 6 - 7).

Mária kráča po ťažkej ceste viery, a nie po iluzórnej ceste videní. Skutočne, iba falošní ctitelia Panny Márie potrebujú zjavenia. Mária nepotrebovala zjavenia. Prečítajte si správy evanjelistov o Ježišovom zmŕtvychvstaním. Nenájdete tam, že sa jej Ježiš zjavil. Ona nepotrebovala zjavenie. Ona verila!

Predstavujme si Pannu Máriu čim viac takú aká bola. Dobre to vyjadruje Alessandro Pronzato: Priznám sa k jednému častému pokušeniu. Na vigíliu niektorých procesií by som chcel pod rúškom noci potajomky vojsť do kostola a - samozrejme, že len na chvíľu - vyzliecť sochu Panny Márie z jej slávnostného zlatom pretkávaného pluviálu, dať jej dole nablýskanú koru­nu, vzácne šperky a všelijaké prívesky, ktoré ju ozdobujú.

Bol by som rád, keby aspoň niekedy v procesii niesli obraz Márie z Na­zareta, domácej ženy, s metlou namiesto žezla, s prachovkou a iným do­mácim náčiním pri boku, s džbánom v ruke alebo s košíkom na chlieb a s džbánom na hlave, s trochu opotrebovanými každodennými šatami na­miesto prekážajúcich vyčipkovaných skvostných rúch.

Domnievam sa, že takýto obraz by nám Máriu veľmi priblížil, stala by sa príbuznou našej každodennosti.

Vtedy sa môže stať pre nás Panna Mária blízka a nasledovaniahodná. Jeden pán v Banskej Bystrici sa má pýta: Aká je to správna Mariánska úcta? Skôr sa sťažoval: Z roboty chodím dosť skoro. Robím v banke a mám domov blízko. Preto aj obedovať chcem doma s rodinou, aj keď neskôr. Finančne nám to vychádza, preto manželka nepracuje. Má dosť starosti v domácnosti. Prídem však niekedy domov a nenavarené, doma je tak „studeno“. Manželka mi povie: Ja som sa dnes modlila korunku a podobne... Čo poviete, je to Máriina zbožnosť? Keby si Máriu predstavovala viac ako ženu z Nazareta, určite by jej zbožnosť bola iná a ináč by vyzerala domácnosť!

Aké je dôležité, aby sme si Máriu správne predstavovali! Zlá, „zbožná“ predstava Márie - neurobí veriacich ozajstnými ľuďmi! Chaima Potoka má v románe Na počiatku, monológ chlapca Dávida, ktorý každý deň vdychuje atmosféru otrávenú nenávisťou a predsudkami voči nemu zo strany jeho kresťan­ských kamarátov. Jedného dňa ho zaujme nádherná socha Madony, umiestne­ná vo výklenku katolíckeho kostola. Citujem: „Žena bola odetá do plášťa. Hlavu jej zakrýval závoj. Mala prekrásnu a jasnú tvár. Na perách mala melancholický úsmev; ramená mala zdvihnu­té v postoji vľúdneho, teplého pozvania.

Sadol som si k oknu malej synagógy, pozeral som sa na veľký kostol a pýtal som sa, ako to, že si sochu s tvárou plnou lásky uctievajú ľudia, kto­rí majú srdce plné nenávisti."

S krutým realizmom poznamenáva psychológ a psychoanalytik Mario De Maio: „Mnohí vidia plačúce Madony, ale nevšímajú si bratov, ktorí pla­čú vedľa nich."

Takže: Asi nebudem bludár ak vyzývam, aby ste si nepredstavovali Pannu Máriu v nebi. Tam je nepredstaviteľná. Predstavujme si ju v Nazarete. Predstavujme si ju takú vždy vtedy, keď sa trápime, keď tvrdo pracujeme, keď prežívame samotu vdov (a nielen vdov), keď máme veľmi všedný deň, opakujúce sa „drobné“ povinnosti...

Prežívajme „dnes“ s Máriou, lebo dnes začína večnosť, aby sme sa mohli tešiť s ňou vo večnosti.

Brezno, 19.8.2018