Uvedenie do bohoslužby:
Božie slovo dnešnej nedele hovorí o tom, že kresťanstvo nie je v jadre ničím iným, než nasledovaním Ježiša. Kresťanom začína byť ten, kto nájde Ježiša ako Spasiteľa – záchrancu, zmysel svojho života. Všetko ostatné ako morálka, dejiny, etické hodnoty, bohoslužba k tomu síce patria, ale bez nasledovania Ježiša kresťanom nie sme.
Nasledovať Ježiša znamená pýtať sa, či moje zmýšľanie, rozprávanie, konanie je podobné Ježišovi.
Každý sa zamyslime hneď teraz, ako je to so mnou.
Exegéza podľa A. Opatrného:
- 1 Sam 3,3b-10.19
História povolania Samuela, ktorú prináša dnešná Perikopa, je časťou väčšieho celku (3, 1-21), ktorý je vlastne súdom nad Hélim a jeho domom, súdom veľmi tvrdým. Niet divu, pretože je súdený ten, kto mal byť v Izraeli svetlom. Náš úryvok je vybraný s ohľadom na dnešné evanjelium, ktoré je históriou povolania učeníkov Ježišom. Ako v Starom, tak i v Novom zákona, a nakoniec i dnes, je štruktúra rovnaká: človek je oslovený, vyzvaný k počúvaniu, službe, nasledovaniu, a ak odpovie kladne, začne sa rozvíjať životný príbeh, ktorý by si dotyčný sám nikdy nevymyslel.
V našom textu je niekoľko vecí, ktoré by sa nemali prehliadnuť. Héli, aj keď odsúdený a slabnúci ako fyzicky, tak duchovne, je predsa potrebný k tomu, aby Samuelovi vysvetlil jeho zážitok, aby mu povedal o Bohu, keď ho Samuel ešte nepoznal.
Je volený niekto, kto Boha ani nepoznal, jeho činnosť nemala na voľbu vplyv. Boh „prišiel, zastavil sa“. To znamená (s ohľadom na hebrejský text) zjavenie veľmi konkrétne, podobné, ako keby človeka navštívil druhý človek. A predsa to nie je drviaci zážitok, ktorý by Samuela zbavoval slobody: Boh je jasný, zrejmý, mocný, a predsa jemný.
- 1 Kor 6,13c-15a.17-20
Predovšetkým je treba čítať text celý (6, 12-20). Vynechanie textu o neviestke je ku škode logiky Pavlovho výkladu. A úvodný verš tiež pomôže k porozumeniu.
Ľudia antického sveta na jednej strana podliehali nepravému spiritualizmu, v ktorom všetkým telesným pohŕdali a cenili len veci duchovné, na druhej strane telesné veci tak „necenili“, že je morálne neregulovali a aj využívali. Prostitúcia a homosexualita kvitla, nikto sa nepohoršoval nad tým, že antický vzdelaný človek mal pre vedenie svojho domu a pre rodenie legitímnych detí vlastnú ženu, pre ostatné povyrážania potom neviestky (hetéry).
Pavol tu uvádza vlastne korenie zdravého židovského myslenia, ktoré si nerozdeľuje svet na veci cenné a pohŕdané, ale vidí vo všetkom Božie stvorenie. A tak tiež Pavol, ktorý vidí v „života podľa tela“ protiklad k životu „podľa Ducha“ (Rím 8), hovorí o tele ako o chráme Ducha a vidí v smilstve zlo i preto, že je to útok proti dôstojnosti tela (nie len „duše“!). Jadro tvrdenia je však kristologické. Kresťan patrí Kristovi, bol kúpený za cenu jeho smrti, je údom Krista a preto nemôže zo seba robiť úd neviestky (v 14). Smilstvom je tu mienene v prvom rade cudzoložstvo, teda pripojenie sa k inej žena než k vlastnej.
Za pozornosť stojí i Pavlovo presvedčenie, že telo je chrámom Ducha. Dá sa povedať, že Pavol tu (vďaka svojmu židovstvu, ktoré nepozná vyvyšovanie duše nad telo, ducha nad hmotu) cení telo omnoho vyššie, než priemerne kresťanstvo zmýlené a ovplyvnené platónskym a iným dualizmom.
Veta „telo je pre Pána a Pán pre telo“ stojí za samostatnú meditáciu. Je to poňatie vykúpeného človeka, naplňovaného Duchom. Tato veta stavia jasnú hrádzu všetkému pseudokresťanskému pohŕdaniu telom, v snahe si myslieť, že dokonalosť človeka spočíva v tom, že sa budem robiť netelesným, že sa budem snažiť byť ako anjel. Hrádzu stavia aj všetkému spohanšťovaniu kresťanstva, ktoré by v tele chcelo vidieť takmer predmet zbožnej úcty. Patriť celý Kristovi (dušou, duchom, telom), je jadrom kresťanského života.
- Jn 1,35-42
Text pozostáva z troch významných blokov:
- a) Krstiteľ nabáda svojich vlastných učeníkov, aby sa pripojili k Ježišovi (1, 35-39)
- b) Šimon Peter (1, 40-42)
- c) Filip a Natanael (1,43-51).
Nepopierateľná je tu dosť schematická výstavba celého textu. Pripájanie sa učeníkov k Ježišovi sa podobá „nabaľovaniu snehovej gule“. Ján posiela svojich učeníkov za Ježišom, tí zas upozorňujú svojich bratov a priateľov na Ježiša...
Vyzerá to skôr ako popis misionárskej praxe, fakticky vedenej v rannom kresťanstve; je ťažko predstaviteľné, že by to takto prebiehalo za Ježišova života.
Na druhej strana by mohlo historicky súhlasiť, že časť Ježišových učeníkov k nemu prišla od Krstiteľa, a že k nim patrili práve prví ľudia z Jánovho okruhu.
Nakoniec celú reč uzatvára slovo o Synovi človeka (1, 51). Tu je teda zjavne predstavený celý kristologický program, celé vyznanie viery. Pozvoľné rozvíjanie od počiatočného k prehĺbenému poznaniu Ježiša tu nenachádzame, niet to žiadna kristologická pedagogika, idúca krok za krokom ďalej a hlbšie. Skôr je čitateľ hneď na počiatku informovaný o plnom význame Ježiša.
Kto chce byť kresťanom, má hneď od počiatku vedieť, aký význam má tento Ježiš vo viere spoločenstva.