Uvedenie do bohoslužby:
Slávnosť Nanebovstúpenia Pána nám dnes zdôrazňuje, že Pán Ježíš, napriek tomu, že ukončil svoj pozemský život, je stále s nami. Ďalej hovorí v evanjeliu, ďalej rozmnožuje chlieb svojho Tela, ďalej pôsobí svojou láskou prostredníctvom svojich nasledovníkov - kresťanov.
Pôsobí i cezo mňa? Nosím jeho úsmev, hovorím jeho myšlienky, konám podľa jeho lásky? Zahanbene prosme za odpustenie svojej vlažnosti a nelásky.
Uvedenie do čítaní:
- Sk 1,1-11
Správa v Skutkoch apoštolov o nanebovstúpení Pána nie je historická reportáž, ale hlásanie prvotnej cirkvi o oslávenom Kristovi. Tak ju aj počúvajme.
- Ef 1,17-23
Druhé čítanie je pokorná modlitba o múdrosť, aby sme vedeli spoznať a uznať Ježišovu moc, ktorý je na nebesiach.
- Mt 28,16-20
Záverečné slova evanjelia svätého Matúša, ktoré si teraz prečítame, hovoria nielen o nanebovstúpení Pána, ale tiež o tom, čo máme urobiť, kým Pán znovu príde.
KDE JE BOH?
Predstavme si, ako by to vyzeralo v podniku, kde by si šéf odišiel a nebolo ho dlho vôbec vidieť. Dal by síce pokyny, ako má všetko ísť ďalej, ale nikto v celom podniku by nebol informovaný, kedy sa zas vráti.
Poviete si, že je to nemožné. - Lenže niečo takého vskutku existuje. A nie je to podnik malý, má miliardy členov a menuje sa cirkev. Šéfom, Pánom, ustanovil Boh Ježiša Krista, ba viac, zosobnil sa s nim, takže tento Ježiš mohol hovoriť: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Ale rozprávanie o tomto Ježišovi končí správou evanjelia, že z ľudského sveta odišiel, že vystúpil na nebesia.
Pocit, že Boh nie je prítomný
Chce sa tým snáď povedať, že Boh už nie je v našom svete prítomný? Taký pocit človeka naozaj prenasleduje. A snáď nikdy v dejinách mysliaceho ľudstva nebol pocit neprítomného, vzdialeného, nejestvujúceho Boha tak silný, ako tomu bolo v minulom storočí a dodnes doznieva.
Keď čítame bibliu, ako Mojžiš prežíval Božiu prítomnosť v horiacom kry, že sa až vyzul, nevieme si to už dnes dosť živo predstaviť. Keď čítame, ako svätci žili stále v Božej prítomnosti, je to pre nás niečo nepochopiteľného.
Keby niekto dnes, tak ako ľudia v stredoveku prežívali bázeň z vševediaceho Božieho súdu, hovorilo by sa o ich, že sú nervove chorý a poslali by ich na vyšetrenie k psychiatrovi.
Kde predtým ľudia videli Božiu ruku v prírode, v dejinách, my dnes vidíme pôsobenie prírodných síl, sociologické zákony, alebo slepú náhodu.
Viera nie je všeobecná. V Boha verilo predtým celé ľudstvo, bolo to všeobecné presvedčenie bez výnimky. V dnešnej spoločnosti veria len jednotlivci, viera nie je nič všeobecne záväzného. Ba i pod slovom „Boh“ si dnes každý predstavuje niečo iného.
Stalo sa mi neraz pri rozhovore s ľuďmi, ktorí sa považovali za neveriacich, že keď mi povedali, akú vieru odmietajú, mohol som s nimi pokojne súhlasiť a povedať, že v takého boha ja tiež neverím.
Ujasnenie, čo kresťanstvo rozumie vierou v Boha, sa nezaobíde bez Ježiša z Nazareta: My, kresťania, veríme v toho Boha, ktorý sa v Ježišovi zjavil človeku. Veríme v Boha Otca, ako nám ho predstavuje Ježiš.
Boh sa nevnucuje, nenadbieha a to nie je ľahké pochopiť:
- veď ten, ktorý má všetku moc na nebi i na zemi, sa nám predstavuje v bezmocnom človeku;
- ten Boh, ktorý všetko dáva, sa zjavuje v človeku, ktorý nemá, kam by hlavu sklonil;
- Boh, ktorý je darca radosti, sa prejavuje v Mužovi bolesti, je Trpiteľ.
Boh sa človeku nevnucuje úplnou evidentnosťou. Boh je tu pre človeka:
- ako čistá voda v hlbinách zeme, ku ktorej si smieš vykopať studňu.
- ako rýdzi kov v žilách skál, ktorý si smieš vydolovať.
- ako sladké jadro, k nemu sa môžeš prebiť tvrdou šupkou.
- ako ten, ktorého smieš hľadať a nachádzať a urobiť tak najväčší objav svojho života, keď z hĺbky osobného presvedčenie povieš: Verím v jedného Boha Otca.
Nevedomé a vedomé hľadanie.
Nezabudnime na to, že každé ľudské poctivé hľadanie dobra, pravdy, krásy, je vlastne vždy hľadanie Boha, - nech to ten hľadajúci vie nebo nevie. Všetci poctiví ľudia sveta sú hľadači Boha. My, kresťania, hľadáme vedome. Sme na tom lepšie práve o to, že vieme, alebo aspoň tušíme, čo hľadáme, koho hľadáme. A pretože to my, kresťania, máme predsa len skutočne ľahšie máme mať trpezlivosť s tými, ktorí ešte nevidia, ešte neveria.
Niekedy je to aj s nami dosť povážlivé vo vzťahu k Bohu. Priblížme si to aktom zo slávnosti prvého sv. prijímania v nedeľu. Na konci deti zobrali kvet a rozbehli sa k matkám aby im ho podali a poďakovali im a otcom. Práve tieto chvíle boli najcitovejšie a videl som niektorých aj zaslziť. Ako by sa cítili tí rodičia, ktorých dieťa by zahundralo: Čo to mám čo ďakovať... Také dieťa by bralo všetko od rodičov automaticky a nevďačne. Nesprávame sa aj my k Bohu tak nejako? Automaticky od neho všetko berieme.
Uvedomujeme si Ježišovu prítomnosť v našom živote. Napríklad pýtame sa. Mám voliť a koho? Prežívam svoju úlohu otca a matky podľa vôle Božej? Prežívam vzťahy i iným s tým, že je Pán so mnou?... Je prítomný Boh v mojom živote?
To je cesta ľudského života: Boha hľadať, - a z hĺbky radosti nad tým pokladom pomáhať trpezlivo tým, ktorí doteraz nenašli, ale poctivo hľadajú. Poďme teraz vyjadriť našu radosť, že naše životné hľadanie má zmysel, že v Boha veríme, spoločným vyznaním viery.
Turzovka, 25.5.2017