Láska Boha k človeku išla až tak ďaleko, že Syn nebeského Otca prebýval medzi ľuďmi na zemi a učil ich žiť naplno ľudským spôsobom, čiže božsky.

Zaplatil za to vysokú cenu. Zomrel na kríži.

Syn Boží sa však nevzdal. Podarilo sa mu presvedčiť maličkú skupinku ľudí, aby dokázala žiť zákon Božej lásky. V skutočnosti sa aj oni ocitli na zoznamoch prísne hľadaných a ľuďom zlej vôle sa podarilo mnohých z nich zlikvidovať. Avšak vzrast počtu tých, ktorí prechádzali na stranu prívržencov Ježiša, bol rýchlejší ako ich likvidácia a po niekoľkých storočiach svet súhlasil s ich jestvovaním, pričom sa neustále staral o to, aby aj oni zmýšľali pozemsky a nie božsky. Takýto proces vývoja Božieho sveta a jeho usilovného ničenia zvnútra i zvonku bude trvať do konca sveta.

Udivujúcim rozhodnutím Ježiša bolo ustanovenie chodiacich sviatostí. Totiž taký zámer mal Syn Boží so sviatosťou kňazstva. Sám si volí istých ľudí a odovzdáva im účasť na svojej kňazskej hodnosti a moci. Kdekoľvek sú, môžu vysluhovať sviatosť Eucharistie a sýtiť veriacich ľudí pokrmom, ktorý dáva nesmrteľnosť a kdekoľvek sa nachádzajú, môžu udeľovať rozhrešenie mocou Božou môžu odpúšťať hriechy tých, ktorí ich ľutujú.

 

Diakonát, presbyterát a episkopát - tri stupne kňazstva

Diakon je podriadený presbyterom a biskupovi. Má moc ohlasovať Evanjelium, udeľovať sviatosť krstu, požehnávať manželstvá a sláviť liturgiu bez možnosti slávenia svätej omše, tiež nemôže vysluhovať sviatosť zmierenia a pokánia, ako aj sviatosť pomazania chorých.

Presbyter bol v našej tradícii nazvaný kňazom; má moc sláviť Eucharistiu a vysluhovať všetky sviatosti s výnimkou manželstva a kňazstva. Svoju službu vykonáva podriadený biskupovi. Ten totiž z vôle Cirkvi zodpovedá za náboženský život na území, ktoré mu je vyznačené alebo v presne určenej skupine ľudí. Príkladom tohto posledného je vojenský biskup, ktorý zodpovedá za dušpastierstvo ľudí spojených s armádou.

Biskup má plnosť apoštolskej moci. Je nástupca Apoštolov a má moc vysluhovať sviatosť kňazstva ako aj povolávať k životu nové farské spoločenstvá, keď pre nich ustanovuje farára zodpovedného za ich duchovné dobro.

Táto hierarchia je zásadným základom života Cirkvi. Popri nej sa vykryštalizovala v rímsko-katolíckej Cirkvi ešte istá čestná hierarchia. Tá neprináša nové kňazské oprávnenia. Patria k nej tituly kanonika, monsiňora, preláta, kardinála - spravidla sú udeľované za isté zásluhy v práci pre dobro Cirkvi.

Kardináli, ktorí súčasne vždy sú biskupmi, majú okrem toho právo voľby pápeža. Z toho pochádza ich zvláštna úloha v živote katolíckej Cirkvi. nie je to však činnosť liturgická, ale právna.

Tu spomenieme službu kaplána – pomáha farárovi pri spravovaní farnosti a dekana, ktorý má na starosti určite územie s viacerými farnosťami – dekanát.

Keďže kňazstvo je milosťou udelenou samým Kristom tým, ktorých si On vyvolí, možno sa za kňazské povolania modliť. Celá Cirkev zodpovedá za ľudí povolaných ku kňazstvu. Táto zodpovednosť sa prejavuje tak v modlitbe za nové povolania, ako aj v prosbe adresovanej Bohu o vytrvalosť, ako aj múdrosť pre tých, ktorí kňazskú funkciu vykonávajú.

Priama príprava na kňazskú službu sa uskutočňuje v seminároch. V súčasnosti trvá šesť rokov.