Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

MORÁLKA –  SLOBODA A SVEDOMIE

         Milí birmovanci!

         Ukončili sme prvú časť prípravy na birmovku. Rozprávali sme o viere na základe „VERÍM V BOHA“.                       

         Touto prednáškou začíname druhú časť našej prípravy. V tejto časti budeme hovoriť o morálke. Je to úplne prirodzené. Ak niekto uverí v Boha, má to automaticky dopad na jeho skutky. A tie „posudzuje“ časť teológie, ktorá sa vola morálka.

         Človek má totiž úžasný dar – slobodu. Tá sa stala pre ľudstvo pliagou – zdá sa, že všetko zlo na svete je zneužitie slobody. Sloboda je zároveň veľkosťou človeka. Človeka robí človekom sloboda. Keby ju nemal, robil by iba na základe inštinktov, pudov, ktoré sú vpísané ostatným živočíchom cez prírodu (teda od Stvoriteľa). Bol by teda zvieraťom. Budeme sa zamýšľať, čo je to sloboda, svedomie, čnosti, vášne, hriech atď. 

O slobode

            Boh stvoril človeka slobodného. Prečo? Pre jedno: PRE LÁSKU. Láska sa môže vzťahovať len na slobodné bytia, a opačne, lásku môžu opätovať alebo prejavovať zasa len slobodné bytosti. Bez slobody je láska nemožná. Pre lásku a kvôli láske musí byť človek slobodný.

Kto by sa tešil aj z najkrajšieho vyznania lásky, keby nebolo slobodné.               

            SLOBODA JE SCHOPNOSŤ KONAŤ ALEBO NEKONAŤ, A TAK VYKONAŤ SÁM OD SEBA VEDOMÉ A DOBROVOĽNÉ ČINY.   

            „Slobodný človek“ znamená človek schopný povedať - „nie“. „Nie“ vyrieknuté voči Bohu je hriech. Keď sa teda človek môže rozhodnúť pre Boha alebo pre hriech, môže nás napadnúť otázka, prečo nám dáva Boh túto slobodu hrešiť? Nestáva sa spoluvinníkom, keď to pripúšťa?

            Sloboda, ktorou Boh obdaril človeka, je skutočne rizikom. Keby však toho rizika nebolo, čím by bol človek? Bol by bábkou, ktorou by Boh pohyboval, ako sa to robí v bábkovom divadle pred deťmi. Boh však chce, aby človek bol viac. Táto veľkosť človeka je mu zároveň aj ohrozením. Boh nechce, aby človek zneužil slobodu. Tak ako nechce konštruktér osobného auta, aby sa na ňom zabila rodina... Lenže Boh nevykonštruoval v človeku bezduché, bezrizikové bábkové stvorenie, ale veľkého, slobodného človeka.

          Počuli ste už poviedku o liste? Vypočujte si ju teraz. Zakradol sa vietor ku zelenému listu na vetve, a tak mu hovorí: malý hlupáčik, si ozajstný otrok. Pripútaný si ku vetve a svet je pritom široký a pekný. Odlep sa od tej haluze, a potom sa vydaj so mnou do sveta. Ja ťa budem nosiť, bude ti dobre ako lietadlu.

A list to prijal. Vetrík sa premenil vo vietor, dul čoraz silnejšie a silnejšie, kým list sa od vetvy neoddelil. A pohli sa, leteli nad domami.

To je radosť! - hovorí list. Ale vietor zanikol. A list? List padol na asfaltovú cestu. Prišiel mestský zametač, zamietol list a hodil ho do smetného koša. A veľká sloboda listu sa skončila na smetisku.

Môžeme sa ľahko dostať do pozície uviazaného alebo zatvoreného psa. Pustíme ho, je celý bez seba, možno aj ujde, ale nevie čo so svojou slobodou. Buď sa vráti, alebo sa stane z neho „pes bezdomovec“, ktorý zahynie, ak sa niekto o neho nepostará.

Počuli ste v tomto týždni, že tohoročná zima má prvú obeť. V Nitre zamrzol bezdomovec. 

SLOBODA, KTORÚ NÁM KRISTUS ponúka, je vnútorná schopnosť rozhodovať sa pre dobré a odmietať zlé. Určite nespočíva v tom, že si robíme, čo chceme. Čím viac človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším.               

PRAVÁ SLOBODA JE IBA TÁ, KTORÁ JE V SLUŽBE DOBRA A SPRAVODLIVOSTI.                       

            Zvoliť si zlo a nespravodlivosť je zneužitie slobody a vedie do otroctva hriechu.

            Niekedy počujeme mienku, že vraj náboženstvo zotročuje človeka a znemožňuje sa mu slobodne rozvíjať. Takí ľudia nám namiesto slobody ducha ponúkajú „slobodu hriechu“. Svätý Peter apoštol o nich výstižne povedal: „Sľubujú im slobodu, ale sami sú otrokmi skaz.“ (2 Pt 2,19). Pán Ježiš povedal, že ničiteľom slobody je hriech: „Každý, kto pácha hriech, je otrokom.“(Jn 8,34). Svätý Pavol apoštol napísal: „Bratia, k slobode ste povolaní! Avšak sloboda nesmie byť podnetom telu, ale navzájom si slúžte v láske“ (Gal 5,13).

Poznáte to, ako človek môže byť otrokom. Ako sa chváli závislí ľudia, že môžu „s tým“ prestať. A ako to nedokážu! 

O svedomí

Stalo sa to medzi severoamerickými Indiánmi. Náčelník  prišiel navštíviť katolíckeho misionára, ktorý  práve čítal Sväté Písmo. Náčelník sa spýtal: „Tá kniha,  ktorú držíš v ruke, je vaše Sväté Písmo?" „Áno." odvetil  misionár.

Indián rozhovoril: „My síce nevieme čítať,  ani písať, ale predsa máme sväté písmo. Je napísané v  našich srdciach. Veľký Duch  (Manitu) má vždy oči upreté na nás a v  srdci nám hovorí: zakazujem ti kradnúť kone, alebo hocičo iné, chce aby si sa podelil i o posledný kúsok chleba, aby si počúval rodičov, aby si sa postaral o starých a chorých ľudí a vážil si ich."

Tento príbeh hovorí o tom čo je svedomie.

            Boh nás nenechal napospas slobode. Každý človek objavuje vo svojom VNÚTRI TAJOMNÝ HLAS, ktorý nám hovorí, čo je dobré a čo zlé. Tento vnútorný hlas nazývame svedomie

SVEDOMIE JE BOŽÍ ZÁKON, KTORÝ BOH VPÍSAL DO SRDCA KAŽDÉHO ČLOVEKA. 

            Cez tento hlas človek má vynášať správny úsudok o svojom konaní. Svedomie je pre človeka veľkým Božím darom, pomocou ktorého je schopný riadiť sám seba a uskutočňovať lásku. Svedomie nás za dobré chváli a za zlé trestá výčitkami. Konať proti svedomiu je vždy zlé. Neposlušnosť voči svedomiu prináša človeku iba výčitky, smútok a nešťastie. Pred každým životným rozhodnutím sa máme radiť svojím svedomím. Povzbudzuje nás k tomu svätý Pavol apoštol: „Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“ (1 Sol 5, 21-22)                  

            Zdravé svedomie neprestajne vyzýva milovať a konať dobré a chrániť sa zlého. V našom srdci zaznieva: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon, a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený.

            Choré svedomie je to, čo prestalo byť spoľahlivým vodidlom mravného konania. Môže sa stať, že sa znepokojuje pre maličkosti, a nevšíma si dôležité veci.

Otupené svedomie zasa slabo rozlišuje medzi dobrým a zlým a aj vo veľkých hriechoch vidí iba malé chyby. Túto chorobu zapríčiňuje najmä neposlušnosť voči svedomiu. Ak si nevšímame jeho podnety a výčitky, postupne „zakrpatie“ a prestane nás spoľahlivo viesť.

            Človek si zdravé svedomie uchováva predovšetkým pravidelným spytovaním svedomia pri večernej modlitbe a pravidelnou mesačnou sv. spoveďou.

Vieme však, že mnohí masoví vrahovia a nielen oni potlačili výčitky svedomia. Podľahli vášňam. O tých budeme teraz uvažovať.                

 ČNOSŤ A VÁŠEŇ

         Milí birmovanci!

         Začali sme preberať základné pojmy morálky. Už vieme povedať niečo o svedomí a slobode. Teraz si povieme niečo o čnostiach a vášňach.

            Keď dnešný človek počuje slovo morálka, hneď sa pýta: čo to len bude...? ... koľko sa napočúvame o zákazoch a príkazoch, čo smieme a čo nesmieme, atď. Viem, že slovo „morálka“ mnohí chápu len ako množstvo zákazov, príkazov a obmedzení. Toto je ale nesprávny pohľad človeka, najmä kresťana, na morálku. Morálka sa nesmie chápať v tom negatívnom slova zmysle, ale naopak. Morálka človeka vyplýva z jeho prirodzeného a Božského poriadku v ňom.

S nami to môže byť ľahko tak ako s tým listom pred chvíľou spomínaným.

Za môjho pôsobenia v Banskej Bystrici som sa dosť venoval mládeži, najmä študentom. Keď vznikli pastoračné centra pre mladých a boli vyčlenení pre nich kňazi, venoval som sa pracujúcej mládeži. Boli samozrejme už starší. Raz sa medzi nimi objavil len 15 ročný Karol. Chodil pravidelne, lebo to potreboval. Hovoril: „Sám by bol stratený“. Prešiel kdečím, ako mestské chlapča.

Bol na duchovnej obnove dominikánov. Chcel byť dominikánom. O týždeň chcel byť už kapucínom, lebo bol na Poníkoch, kde mali sídlo. Po čase zas chcel ísť študovať fyziku, a matiku, lebo medzi nás chodil profesor matiky, ktorý bol osobnosťou. Niekedy chcel byť aj „mnou“. Niekedy bol zaľúbený po uši. Vždy sme sa ho pýtali, čím chce byť teraz. Začal svojim : Fúúúú... a spustil niečo nové... Ostatní zo spoločenstva sa prekvapene pýtali: To sme aj my boli takí?

Bol to mladík plný plánov, vášni. Po čase, keď som bol preložený, som sa na neho pýtal. Spoločenstvo sa rozpadlo, on sa potom dostal do nejakého iného. Venoval sa – ako viem posledné – ezoterike.

Berme tieto prednášky skôr tak, aby sme sa nedali unášať ako ten list, zosobnený Karolom.

            Aj neveriaci človek má morálku (Boh každému dal hlas svedomia), aj keď prirodzenú, ale predsa si uvedomuje, čo človek môže alebo nemôže robiť. Kresťan nestavia svoju morálku len na prirodzenej úrovni, ale riadi sa Božími príkazmi, čiže stavia svoju morálku na Božom poriadku. Preto pohľad kresťana na morálku nemá byť negatívny, ale pozitívny.

            Boh je láska a ak kresťan opravdivo miluje Pána Boha, vtedy aj svoj morálny život stavia na láske. V takom prípade nie je ťažké pre kresťana počúvať Božie príkazy, zamýšľať sa nad nimi a zachovávať ich. Napadá ma pekné a výstižné porekadlo: „Vtáka poznáš po perí, človeka po reči.“ Ja by som k tomu pridal: „a kresťana podľa života.“

            Téma o čnostiach a vášňach nám má pomôcť k pozitívnemu pohľadu na morálku človeka. 

O čnosti 

            Dobro v našom živote nekonáme iba výnimočne a náhodne. Láska k Bohu a ku všetkým ľuďom nie je vec nálady, ale stály stav a pevné životné zameranie. STÁLOSŤ V LÁSKE A PRAVIDELNOSŤ V KONANÍ DOBRA UMOŽŇUJÚ ČNOSTI.

Jednoducho je potrebná stabilita, vyrovnanosť. Tá je znakom osobnosti.                       

            ČNOSŤ JE DUCHOVNÁ SCHOPNOSŤ PRAVIDELNE KONAŤ DOBRÉ SKUTKY. Je to trvalá pevná náklonnosť konať dobro, ako aj snaha konať vždy čo najlepšie. Spočíva v dobrom návyku, ktorým si nadobúdame náklonnosť konať dobro. Človek nie je čnostný automaticky, ale stáva sa čnostným, a to cez opakované morálne úsilie, cez časté jednotlivé rozhodnutia a mravné dobré skutky. 

Rozdelenie čností                       

PRIRODZENÁ ČNOSŤ je trvalá náklonnosť ku konaniu dobrých skutkov, získaná vlastnými silami, vlastnou námahou.

            Aj neveriaci človek svojou námahou môže získať návyky konania, ktoré u neho vytvoria pekné prirodzené čnosti akými sú napr. dobrota, spravodlivosť, pravdovravnosť, čestnosť. Aj neveriaci človek môže byť dobrý, spravodlivý, čestný a pod.

            Medzi základné prirodzené čnosti patria tieto štyri:

  1. Múdrosť: umožňuje spoznať dobro a vybrať si správne prostriedky.
  2. Spravodlivosť: je odhodlanie dať Bohu a ľuďom, čo im patrí.
  3. Udatnosť: je schopnosť rozhodovať sa pre dobro aj v ťažkých okolnostiach.
  4. Miernosť: udržiava rozumnú mieru v užívaní stvorených vecí a pôžitkov. 

            NADPRIRODZENÁ KRESŤANSKÁ ČNOSŤ je Bohom vliata schopnosť, ktorá nás robí trvalo schopnými a ochotnými konať nadprirodzené skutky dobré a záslužné. Ide o dar nadprirodzený, nepatriaci k ľudskej prirodzenosti.                       

            Božské čnosti (voláme ich tak preto, lebo ich objektom je Boh v KKC 1812 - 1845 ich voláme preto aj teologálne) dávajú schopnosť žiť v spoločenstve s Božskou Trojicou. Boh sám je ich zdrojom i pohnútkou. Základné nadprirodzené čnosti sú: 

Viera: keď uznávame za pravdu všetko, čo nám Boh zjavil a Cirkev predkladá.

Nádej: keď túžime po večnom živote a v pevnej dôvere očakávame, aj túžime po milosti na jeho dosiahnutie.

Láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížnych ako seba. 

O vášni 

            VÁŠEŇ je silné hnutie mysle a citu. Vášeň človeka k niečomu mocne priťahuje alebo odpudzuje.                      

            Základné vášne sú: láska a nenávisť, túžba a strach, radosť a smútok ako aj hnev. Vášne samy o sebe nie sú ani dobré, ani zlé. Keď vedú k dobrému konaniu, sú mravne dobré. V opačnom prípade sú mravne zlé. Vášne môžu prispieť k získaniu čností, ale aj nerestí.

            Vášne nesmieme ničiť, mrzačiť, ale iba zdisciplinovať, dostať ich pod vedenie ducha. (Stoici vášňami nesprávne pohŕdali – podobne ako niektoré orientálne spirituality)

Vlastnú dôstojnosť dosahuje človek tým, že sa oslobodzuje z každého zajatia vášne a smeruje k svojmu cieľu slobodnou voľbou dobra.

            Vášne ako ľudský úkon majú zostať pod vládou rozumu. Zasahovanie rozumu nie je v potlačení vášne, ale v jej regulácii, a to zvnútra. Keďže sa na prejave vášne zúčastňuje rozum, nie sú vášne človeka vášňami zvieraťa, hoci podobnosť tu je.

Kardinál Tomáš  Špidlík v knihe: Očistiť srdce sa tejto téme venuje podrobne. (Dávam do pozornosti.) Rozdeľuje ich na:   

Kladne: citová túžba ako prirodzený sklon – chuť jesť, hlad, radosť z pohybu, túžba oženiť sa vo vhodný čas...

Záporné: Sú to vášne, ktoré prekračujú mieru. Sami osebe však nie sú hriechom. Až ak im človek ustúpi. 

Ako je to so slobodou vo vzťahu k vášňam. Môže ich človek zvládnuť?

S Božou pomocou. O tom budú ďalšie prednášky a o tom je kresťanstvo vôbec. Hneď však tvrdím: Nemali by sme sa vyhovárať na krehkosť, svoju povahu, znamenie v ktorom sme sa narodili a podobné hlúposti.

 

??? OTÁZKY A ODPOVEDE z deviatej prednášky ???

1.      Čo je sloboda?

Je schopnosť konať, alebo nekonať vedomé a dobrovoľné ľudské činy.

2.      Aká je pravá sloboda?

Je iba tá, ktorá je v službe dobra, spravodlivosti a neobmedzuje iných.

3.      Čo je svedomie?

Svedomie je Boží hlas v našom vnútri, ktorý nám hovorí, čo je dobré a čo zlé.

4.      Ako sa staráme o svoje svedomie?

Náboženským vzdelávaním, pravidelným spytovaním svedomia a spoveďou.

5.      Prečo sme povinní rešpektovať svedomie každého človeka?

Preto, lebo vo svedomí je každý zodpovedný iba Bohu.

6.      Čo je čnosť?

Je to trvalá pevná náklonnosť konať dobro, snaha konať vždy čo najlepšie.

7.      Ako si nadobúdame čnosti?

Čnosti si nadobúdame vytrvalým cvičením a sebavýchovou.

8.      Kto je čnostný človek?

Je ten, kto je vždy pohotový konať dobro.

9.      Aká je to prirodzená čnosť?

Je to trvalá náklonnosť ku konaniu dobra, získaná vlastnými silami, vlastnou námahou.

10.  Ktoré sú základné prirodzené čnosti?

1.    múdrosť – poznanie dobra

2.       spravodlivosť – dať každému, čo mu patrí

3.       udatnosť – konať dobro aj v ťažkých okolnostiach

4.      miernosť – zachovať mieru v užívaní všetkého

11.  Aká je to nadprirodzená čnosť?

Bohom daná schopnosť a náklonnosť konať dobro.

12.  Ktoré sú základné nadprirodzené čnosti?

1.    viera – uznanie a prijatie Božieho zjavenia

2.      nádej – túžba a dôvera vo večnosť

3.      láska – milovať Boha a blížnych 

Domáca úloha:

Ako si posilňuješ slobodu?

Prečo by mal človek žiť podľa svedomia?