Minule:

Opravdivé prežitie sv. omše pomáha aj k úcte alkoholu

Varujme sa trápnych poznámok

Zvládnutie alkoholu

Vďačnosť

Viete čo je prvý stupeň náboženského života?

Samozrejme sú na to rôzne pohľady. Prvý stupeň náboženského života, ktorý by zaisťoval jeho ďalší rozvoj je (mimo iného) umenie vzdávania vďaky Bohu za obdŕžané dary. Ktokoľvek toto umenie dosiahol, ten začal púť smerom k evanjeliovému vrcholu. Vďačnosť totiž dovoľuje vidieť veľkosť obdŕžaných darov, lásku Darcu ako aj šťastie, ktoré je obsiahnuté tak v dare, ako aj v stretnutí s Darcom. Vďační ľudia sú radostní, sú šťastní. Dokonca najťažšie situácie nie sú v stave vziať im radosť, pretože majú neustále tisíc dôvodov k vďakyvzdávaniu.

Vraj sa dá k vďačnosti veľmi jednoducho dopracovať.

Dievča bolo naučené za všetko ďakovať. Jedno ráno pribehne mamičke a pýta sa: komu poďakujem za slnko?

Možno „za vlasy pritiahnutý“ príbeh, ale hovorí o tom, že normálne kladné ľudské vlastnosti vedú (môžu viesť) k Bohu.

Vďačnosť má veľký vyznám i k pochopeniu sv. omše

Až objavenie váhy vďačnosti v náboženskom živote dovolí plnšie pochopiť vďakyvzdávajúci charakter paschálnej hostiny v Starom Zákone, ako aj v jej novej podobe, ktorú dostala vo Večeradle. Sv. Omša je eucharistickou Hostinou, to znamená Hostinou vďakyvzdávania, ale takou môže byť iba vtedy, keď účastníci objavia dar vďakyvzdávania.

A opäť tu nejde o vďakyvzdávanie výlučne náboženskej podstaty.

Je to istá dispozícia srdca, ktorú v prvej etape človek dosahuje preukazovaním vďačnosti ľuďom: rodičom, príbuzným, vychovávateľom, mužovi, žene, deťom, a až potom v druhej etape objavuje človek veľkosť darov, ktoré dostal od Boha a v nich obsiahnuté zjavenie Jeho dobroty. Srdce vtedy začína spievať hymnus vďakyvzdávania a dokáže do tohto hymnu zapojiť všetko, čo ho obklopuje, čo aktuálne prežíva.

Vďačnosť pri výchove mladých

Záleží od výchovy v rodine. Objaví sa kde ju človek nečaká. V bývalom pôsobisku kde bol detský domov, mali zvyk na Vianoce zobrať z „decaku“ dieťa do rodiny. Jedna paní sa na to pripravovala, štrikovala sveter. Tešila sa akú radosť spôsobí. Žiadna odozva, žiadna vďačnosť. Musela ju utešovať vychovávateľka. Tá hovorila, že sa snažia deti viesť k vďačnosti, ale, že je to ťažké, lebo deti tam dostavajú všetko automaticky a nevážia si veci. Nenaučia sa ani hospodáriť.

Vďačnosť deti v rodinách

Jeden český ekonóm vyrátal, že rodičia investujú do dieťaťa kým dovŕši 18 rokov okolo 50 000 €. Kto spočíta citovú výchovu, sociálne vzťahy ktoré dáva rodina... Viete si predstaviť ako to má dieťa v decáku keď dovŕši 18 rokov?!

Nebadáte, že dnešný človek (nielen mládež) pozerá na dar a nie na darcu? Deti prijímajú automaticky dar a na rodičov zabudnú – aj dospelí.

Tak je to aj vo vzťahu k Bohu. Je to tým dôležitejšie, že opravdivé vďakyvzdávanie presúva dôraz z daru na Darcu. Človek nielen ďakuje za to, čo dostal, ale za to, že ktosi na neho myslí, že sa s ním môže stretnúť. Vďačnosť sa teda stáva istou formou lásky, v ktorej dary sú iba gestom jej prejavu.

Hovorili sme o potrebe ďakovania po sv. prijímaní. Ako je to napríklad po spovedi?

Zvlášť po spovedí je potrebné ďakovanie.

Nikto odhadol, že viac, ako 80% penitentov sa už dávno vyrovnalo s ťažkými hriechmi, žijú v stave milosti posväcujúcej a často veľmi nevedia, čo robiť ďalej. Je tu perspektíva, aby sa naučili umeniu vďakyvzdávania. Nech postupne vidia dar za darom, nech ďakujú a nech sa radostne približujú k Darcovi. Nech ďakujú Bohu i ľuďom a po niekoľkých mesiacoch takéhoto zotrvania vo vďakyvzdávaní sami uvidia, že je oveľa viac dôvodov k radosti, ako k smútku. Potom pochopia oveľa hlbšie aj vďakyvzdávajúci charakter sv. omše. Totiž, ak niekto nedokáže ďakovať, ak nevie, čo je vďačnosti, tak nie je v stave čokoľvek pochopiť z vďakyvzdávajúceho charakteru celej omšovej liturgie.

Čudujeme sa, že dnešný človek nenachádza vzťah k sv. omši? Chýba im vďačnosť.

Ako k vďačnosti?

Je potrebné pouvažovať nad dialógom pri čakaní pred ambulanciou. Jedna hovorí: „Mala som šťastie, pred týmto som bola uchránená. Ale keď toho dobra je tak málo. Toho zla je tak veľa“. Druhá odpovedá: „Nie je to naopak? My vidíme iba to zlo!“ To dobro sa nám zdá samozrejmé a nevšímame si ho. Ak nás stretne niečo bolestné – to už vidíme.

Nuž čo? Nachádzajme v našom živote to dobré a pekné a ďakujme za to. Potom zvládneme aj to bolestné!

Nabudúce:

Učiť sa múdrosti