Minule:

Pred prijímaním sú všetci vyzvaní prejaviť si bratskú lásku,

Aspoň päť minút po prijímaní máme byť s hostiteľom

Sv. prijímanie nie je len „generálna audiencia“.

Sám si musím overovať ako si cením chvíle po sv. prijímaní.

Cesta z kostola

Keď uvažujeme o plodných podmienkach účasti na sv. omši, upozorňujem ešte na jeden detail, ktorý je už mimo svätej hostiny. Menovite ide o cestu z kostola.

Je to prechod od oltára do obyčajného, všedného života. Mnohí ľudia, keď príjmu požehnanie po sv. omši, tak si myslia, že všetko sa skončilo a vychádzajú z kostola, aby mysleli na to, čo ich čaká za prahom. A vlastne v tomto momente sa podceňuje ovocie ich účasti na obete. Ak totiž človek vychádza z kostola sám a zabúda na to, čo bolo, tak účasť nemá väčší vplyv na jeho život. Preto aj ovocie svätej obety bude bezvýsledné.

Omša nekončí, keď kňaz povie: „Choďte v mene Bo­žom."

Tu ešte len začína. Ak som sa rozhodol vstúpiť do spoločenstva s brat­mi, a keď sa potom vrátim domov, tak si moji blízki mu­sia všimnúť, že sa vo mne niečo zmenilo. Mali by si všimnúť, že bojujem so svojím egoizmom, že sa snažím pochopiť, pomôcť, že dokážem počúvať, že som viac tr­pezlivý, viem sa rozdeliť, naučil som sa, že je potrebné milovať.

Náš profesor zo seminára nám povedal príbeh z pastorácie. Keďže si ho pamätám po toľkých rokoch, svedčí o tom, že zasiahol aj mňa.

Hovoril: Prišla za mnou jedna farníčka a sťažuje sa, že keď príde z kostola, muž jej vždy robí výčitky v zmysle: Po čo tam stále chodíš! Profesor: To by sa nemal pýtať! Nechápavej farníčke doplnil: To by mal vidieť!

Ako to dosiahnuť, aby bolo vidieť na nás, že ideme z kostola?

Ak vychádzame z kostola s vedomím, že je v nás prítomný Ježiš, ktorý sa s nami zjednotil vo sv. prijímaní, tak sa musí niečo zmeniť. Autentické stretnutie s Bohom nemožno obmedziť iba na kostol. Ono sa nekončí na prahu svätyne. Boh vychádza s človekom, aby išiel s ním do jeho príbytku, do jeho záujmov, do jeho rodiny, do jeho bolestných i radostných, veľkých i malých záležitostí. To je stretnutie, ktoré trvá.

Z kostola nikdy nevychádzam sám, vychádzam s Ježišom a vykonávam svoje úlohy spolu s ním.

Sám nedokážem urobiť veľa vecí, spolu dokážeme všetko. „Pre Boha totiž nie je nič nemožné“. Ak idem z kostola s ním, smerujeme k našim úlohám, k našim veciam a preto tieto úlohy a záležitosti vyzerajú úplne ináč, ako pred príchodom do kostola. Človek je s Kristom múdrejší, je mocnejší, je trpezlivejší, je pokojnejší, je šťastnejší. Práve preto je tak dôležitá päťminútovka po sv. prijímaní; teda osobný kontakt s Ježišom, ktorý má pokračovať aj po sv. omši.

Čo je dôležité pri ceste z kostola?

Cesta od oltára ku každodenným záujmom je dôležitá, treba v nej vidieť vedľa seba Krista. Treba prežiť to naše „spolu“, v mojich veciach, i tých najdôležitejších. Keď som pri oltári ako hosť, tak som vo Večeradle a vraciam domov a Ježiš ide so mnou. Ide do tohto môjho sveta, do sveta mojich úloh, radosti, utrpenia. Niekedy ma to všetko prerastá a vtedy pomáha vedomie, že Ježiš chce byť so mnou, aby mi pomohol vykonať to, čo naplánoval Otec, naplní moje srdce pokojom a šťastím. Spolu vykonáme všetko.

Zdá sa mi, že tento pohľad je málo uvedomovaný

Musíme objaviť túto radostnú pravdu o putovaní v živote s Ježišom. Týka sa to zvlášť tých, ktorí prijímajú Najsvätejšiu Sviatosť a vedia, aký veľký význam má stretnutie s Kristom pri sv. prijímaní. Najmä ak objavia, že stretnutie s Kristom nie je limitované časom v kostole. Je dôležite, aby sa Ježiš postupne dostával do našich domácnosti, úradu, fabriky, či školy. Pomaly mizne vedomie samoty a jej miesto zaberá tvorivé vedomie prítomnosti Krista v našom živote.

Nabudúce:

Objaviť hodnotu stolovania