Minule:
Sústredenosť
Čo s rušičkami?
Problémy si riešiť pred Pánom
ÚCTA K DOMU BOŽIEMU
Všímajte si správanie detí v kostole. Nielen pred sv. omšou, ale napríklad pred jasličkovou pobožnosťou, koncertom...
Väčšina z nich akoby nevedela, kde sú. Pre nich sa kostol ničím nelíši od katechetickej miestnosti, školy...
Prečo je to tak?
Deti nie sú vychované k nábožnému správaniu v Božom dome – v katechéze (hlavne v rodine) tomu nie je venovaná väčšia pozornosť. Je to ale záležitosť všetkých účastníkov bohoslužieb. Musíme si uvedomiť, že deti počúvajú očami. To znamená, že robia čo vidia. Ako sa správajú farníci pred riadením kostola a počas neho?! Počas riadenia samozrejme nemusíme byť „kostolní“, ale úcta je potrebná. Minimálne pomodliť sa na začiatku a na konci. Správaním mnohých skupinách som sa povzbudil. Po riadení kľaknú a pomodlia sa. Stretol som sa s tým, že aj spoločne.
Správanie kresťanov pri sobášoch a pohreboch.
Je bolestné ako málo kresťanského sebavedomia máme a ako sa dáme strhnúť ostatnými. Nezabudnem na pohreb stredoškoláka v Detve. Spolužiaci zo Zvolenského gymnázia „naklusali“ vo zväzáckom zoradení s triednymi. Pri sv. prijímaní pár mladých z Hriňovej malo odvahu ísť na sv. prijímanie. Vrátili sa na miesto a s úctou si kľakli. Robili to tak samozrejme a s takou úctou, že nik sa neodvážil uškrnúť.
Kostol je dom modlitby – takéto označenie použil sám Kristus vo vzťahu k svätyni.
Keď ideme do tohto domu, musíme vedieť, že sa ideme modliť a musíme sa tak správať, aby sme iným v modlitbe neprekážali.
Príklad inovercov
Navštívte mešitu a s údivom pozorujte ich starostlivosť o svätosť miesta a ticho. Dokonca topánky si treba nechať pri vchode, aby bosí stáli pred Alahom a aby neprekážali tým, ktorí sa modlia. My, katolíci sme ďaleko od takéhoto chápania kostola, a to je v ňom prítomný sviatostným spôsobom Kristus. Svätostánok musí viac koncentrovať pozornosť, ako prázdny výklenok mešity. Tam však tradícia stáročí vypracovala takú veľkú úctu k domu modlitby, čo sa nepodarilo dosiahnuť v našom kresťanskom náboženstve.
Kde máme dočinenia s ľuďmi, ktorí chápu kostol ako dom modlitby, keď prichádzajú k oltáru, vstupujú akoby do prúdu už tečúcej Božej rieky.
Tí ľudia sú pripravení na eucharistickú modlitbu a nemajú ani najmenší problém zachovať sa v sústredení, a úloha kňaza spočíva v tom, aby posilňoval ich modlitbu.
Úcta k domu Božiemu. Akoby drobná vec, avšak veľmi podstatná.
Ak vo farnosti nájdeme pár detí a mládeže, ktorí sa vedia nábožne správať v kostole, tak je to veľa. Je jasnou vecou, že tu nestačí drezúra, tu je potrebné: zamilovať si dom modlitby, objaviť jeho hodnoty, vedomie, že ho Boh napĺňa svojou prítomnosťou a to sa nedá dosiahnuť jednorazovou katechézou. Tu je potrebný veľmi konkrétny a dlhotrvajúci program. Je potrebné zaangažovanie rodičov, aby svojím príkladom a svojou prítomnosťou pomáhali deťom objavovať to, čím je dom Boží a ako sa máme v ňom správať. Niekedy sa dopúšťame vážneho omylu, keď vo výchove podceňujeme isté skúsenosti, ktoré rozhodujú o príprave ľudí na stretnutia s veľkými hodnotami, a neskôr sa divíme, že oni sa nevedia voči týmto hodnotám správať zodpovedne. Okrem iného chceme, aby sa sústredene zúčastňovali na sv. omši a neučíme ich úcte voči samému miestu, ktoré je sväté.
Ako na to?
Zobrať dieťa na poklonu do kostola. Už pri vstupe do okolia kostola stíchnuť. V kostole napr. len kľaknúť a byť trochu v tichosti. Potom, druhý raz pridať krátku „detskú“ modlitbu... Zobrať do kostola – ak vyrušuje odísť von. Dať tým najavo – takto nie...
Nabudúce:
Kostolné šaty