Minule:

Podmienky účasti na omši

S obetou na omšu

Cirkev má množstvom investícií. V jednotlivých diecézach sa budovy rôzneho typu rátajú už na stovky. Je to výsledok po mnohoročnom zákaze budovať cirkevné objekty. Nehrozí pritom zanedbanie duchovnej starostlivosti?

Dovoľte osobný postreh. Ako malý miništrant som si všimol odlomenú nohu na stojane pod paškál. Nahradili ju veľmi neodborne. Uvažoval som, že teraz by už nik nedokázal tak pekne vyrezať svietnik. Mali sme už relatívne starého p. farára a on sa málo staral o obnovu kostola a fary. V škole som počul, že náboženstvo je už iba pre starých ľudí. Čo to mohlo vo mne vyvolať? Cirkev je už iba na dožitie. Veľmi ma potešilo, keď sa začalo stavať lešenie a obnovovať fasáda. Asi je platné heslo, ktoré bolo hitom v päťdesiatich rokoch: My staviame stavbu, stavba stavia nás. Zistil som jeho platnosť na mnohých miestach, kde som pôsobil. S budovaním cirkevných objektov dochádza i k duchovnej obnove farnosti.

 Nejde tu teda o zanedbanie veriacich ale o veľkú obetavosť. Koho?

 Veriacich. Predsa, to sú ich peniaze, ich čas, ich námaha, ich obeta. Nemalú úlohu tu zohráva kňaz, ktorý pomerne často berie na seba ťarchu výstavby, opravy kostola či iných budov. Stávajú sa prípady, že do tejto stavby vkladá život a aj napriek mladému veku zomiera. Je to časť jeho kňazskej obety, ktorú úplne pozná Boh. Ale dokonca najlepší kňaz by v tomto prípade nič neurobil, keby nebolo ľudí a ich obetavosti.

Uvažujme o tom, lebo obetavosť svedčí o zbožnosti človeka.

A je to jeden zo znamenitých rysov nášho prístupu k náboženstvu. Vlastne každé prostredie: dedina, nové sídliská, robotníci i inteligencia, v rovnakej miere sú ochotní obetovať a pomáhať pri stavbe kostola, v organizovaní katechetických centier, vo výzdobe domu Božieho. Dokážu priniesť veľké obety, zrieknuť sa všeličoho a dať na kostol.

V tomto ohľade, keď vezmeme výšku tejto obety v porovnaní so zárobkami, naši veriaci sú možno najštedrejší v celej Cirkvi na svete. Príliš často počujeme výzvy k darovaniu, ale príliš zriedka pochvalu a docenenie tohto rysu zbožnosti.

Je otázka či vyhlasovať darcov.

Sú na to rôzne názory. Myslím si, že sa patrí vyjadriť vďačnosť, ale predovšetkým pomôcť ľuďom objaviť v tomto ich dare uvedomenie, že to robia pre Cirkev i svoje farské spoločenstvo a že je to vďačnosť Bohu. Najčastejšie prinášajú peniaze a kladú ich do „zvončeka“ počas obetovania. Treba si uvedomiť, že táto obeta nie je prinášaná kňazovi, ale Bohu. Je to časť ich práce, námahy, ich majetku, ktorú kladú ako hostia Hostiteľovi. To je ich dar, ktorý kladú do rúk Hostiteľa s úplnou dôverou, že bude využitý pre dodanie lesku Hostiny alebo pre dobro jej účastníkov. Nakoniec, keď budujeme kostol, kaplnku, katechetickú miestnosť, tak budujeme nové Večeradlo. Keď sa staráme o bohoslužobné potreby, kvety, o čistotu kostola, sviece a vykurovanie v kostole, dokonca o náter strechy, tak sa staráme o naše Večeradlo. Sú to obrovské sumy, ale „kapka ku kapce a budú kapce“.

Je potrebné aby farníci videli, že ich obeta ide do stavby kostola a aby videli časť svojej námahy v starosti o jeho krásu.

Ináč otvárajú svoje peňaženky, keď vedia, že tieto peniaze idú do rúk samého Hostiteľa a budú vždy využité na najlepšie ciele. Je znamenitou vecou, že naši veriaci nielen dokážu dať, a to veľa, ale dokážu aj zatvoriť svoje peňaženky, keď odhalia, že ich peniaze sú nesprávne využívané. To je tiež objav zdravej nábožnosti, v ktorej obeta musí mať svoj odôvodnený zmysel.

Je jasné, že nemožno celú zbožnosť (obetavosť) zúžiť na obetovanie peňazí.

Ježiš nás nevykúpil zlatom a striebrom, ale vlastnou Krvou. Kresťan musí byť pripravený prinášať obety Bohu z vlastného života. Niekedy človek príde k oltáru s prázdnym vreckom, ale prináša svoje utrpenie, svoj smútok, svoju bolesť, svoje súženia ducha a to je veľký dar, ktorý kladie na paténu. Tento dar má väčšiu hodnotu a vlastník sa vôbec nemusí za to hanbiť. Môže obetovať aj svoju snahu pre jednotu vo farnosti, rodine, angažovanosť pre dobro, pomoc...

Čo môžeme obetovať?

Veriaci sa vrátil z nemocnice po amputácii ruky. Povedal, že to bolo a je pre neho veľmi ťažké. Uvedomil si, že Boh mu dal ruku, od neho ju dostal, a odvtedy mu ju dáva vždy nanovo, keď je obetovanie. Teraz sa hlbšie zúčastňuje na svätej omši, lebo má čo obetovať. Ruku obetuje každodenne, lebo ona je potrebná každý deň. Tu sa obetuje nielen ruka, ale všetko, čo by mohla táto ruka v daný deň urobiť. Je toho veľa a pochopí to iba ten, kto stratil ruku. Ďakuje Kristovi za sviatostnú obetu, ktorú ustanovil, aby človek ako on, mohol denne objavovať znovu zmysel svojej obety.

Takýto postoj by mohol pomôcť mnohým

Zdá sa, že vlastne na túto cestu by bolo potrebné priviesť mnoho ľudí prikutých na vozík, na lôžko, tých, čo v sebe skrývajú nevyliečiteľné choroby. Na túto cestu treba priviesť chorých vo farnosti, aby sa zúčastňovali spolu s nami na obetnej hostine a aby tak obetovali Bohu to, čo môžu obetovať. Veľmi v tomto robí veľa Rodina Nepoškvrnenej.

Aké miesto tu má vďačnosť?

Nebolo by dobre keby sme si uvedomili dar ruky, zdravia až vtedy keď tieto dary stratíme. Je potrebne prichádzať s vďakou za tieto dary.

Zásadne každý, kto sa zúčastňuje na sv. omši, musí putovať k oltáru a priniesť svoj vlastný dar.

To je vklad do Obetnej Hostiny, že je znak jeho pripravenosti obetovať to, čo je potrebné, dokonca život, pre Boha i pre ľudí. Toto sa potrebuje naučiť aj mládež. Ak objavia radosť z prinášania vlastného daru na oltár, tak nebudú vystávať pod chórom, dokonca vonku, ale vedomí vznešenosti chvíle budú stáť blízko pri oltári.

Nabudúce:

Podmienky plodnej účasti na svätej omši – sústredenosť

Správanie v kostole

Príprava na sv. omšu