Pokračujeme v úvahách o sv. omši (30.)

Minule:

Premenenie

V momente premenenia si uvedomujeme tri fakty:

- prítomnosť Krista pri stole v osobe kňaza;

- Ježiš dáva na stôl Božský pokrm a nápoj, čiže jeho prítomnosť na stole;

- výzvu k požívaniu tohto pokrmu.

Osmeľujeme sa povedať Otče náš

Málo uvedomovaný dar

Počúvate a v spravodajstve vodíte hrôzy ktoré prináša dnešná doba.

Modlitbu Pána rozvádzame o prosbu, aby sme boli zbavení všetkého zla a boli sme obdarovaní pokojom. Sme si totiž vedomí, že iba kráčame do Božieho kráľovstva, máme nádej na jeho dosiahnutie, ale ešte neprežívame plnosť jeho darov. Preto očakávame príchod Pána v sláve, a máme nádej, že tak ako k nám o chvíľu príde v „pokore Chleba“, tak príde k nám vo veľkej sláve.

Dar pokoja

Aj keď máme svoje problémy a starosti a znášame „páľavu dňa“, predsa len žijeme v oblasti a časoch, ktoré môžeme nazvať pokojné. Najmä ak ich porovnáme s krajinami kde sa bojuje, kde ľudia zomierajú od hrôz vojny a hladu.

Prosba o pokoj

Preto prosíme o dar pokoja. Ježišov pokoj je nielen bezvojnový stav, ale aj pokoj duše, dobré vzťahy. Preto o tento pokoj prosíme a symbolicky si ho odovzdávame podaním rúk. Uvedomujeme si, že oslovujeme Boha ako otca a všetci sme si bratia a sestry.

Slovo sv. Jána Krstiteľa a stotníka

Pri každej sv. omši sa spomínajú dve evanjelioví osobnosti: sv. Ján Krstiteľ a stotník z Kafarnauma. Ich vyznania totiž tvoria bezprostrednú prípravu na sv. prijímanie.

Ján Krstiteľ slovami: „Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta“ ukázal Ježiša zástupom, a zvlášť učeníkom: Jánovi a Ondrejovi. Tí v tom momente opustili dovtedajšieho Majstra a odišli za Kristom. Tieto slová boli zavedené do svätej Hostiny preto, lebo pripomínajú jej obetný charakter. Sv. Ján Krstiteľ nazval Ježiša Baránkom Božím, ktorý sníma hriechy sveta a tým ho jasne stotožnil s obetnou žertvou, ktorú v Starom Zákone prinášali na oltár. Židia počas Paschy požívali Baránka obetovaného Bohu. Svätá omša je Pascha Nového Zákona, v ktorej miesto baránka zaujal Ježiš, Baránok Boží.

K slovám Jána Krstiteľa sú ešte pridané slová Apokalypsy: „Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu baránkovu“. V knihe Zjavenia (19:9) čítame: Potom mi (anjel) povedal: "Napíš: Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!"

Zhromaždení účastníci sv. Hostiny si majú uvedomiť, že patria k vyvoleným, na ktorých sa usmieva osud šťastia.

Toto spojenie slov sv. Jána s veršom Apokalypsy tvorí pozvanie zvláštneho druhu k požívaniu Tela a Krvi Božieho Baránka, pozvanie k plnej účasti na Obetnej Hostine.

Pre naše pokolenie náboženská symbolika baránka je už nečitateľná. Piatak sa má pýtal: Čo sa to tam hovorí? A skomolil slovo baránok. Ani si nevedel predstaviť, že sa tam spomína nejaký baránok!

Iba ľudia začítaní do Písma Svätého chápu tento biblický slovník. Dokonca je ťažké nájsť nejaký logický prechod z tohto terénu do myslenia súčasného človeka. Nič nerozumejú z krvavej obety prinášanej Bohu. V našej mentalite je takmer neprijateľné, aby bolo možné velebiť Boha a vzdávať mu úctu zabíjaním jahniat. Podobne je ťažko pochopiť, že Boh pozýval ľudí na hostinu, aby jedli baránka pečeného na ohni. Preto nie je ľahké dnešnému človeku vysvetliť tento text, aby sa stal pre neho naplno zrozumiteľný.

Ľahšie je vysvetliť odpoveď ľudu na výzvu kňaza.

Sú to slová stotníka, pohanského legionára, ktorý prosil Krista o uzdravenie svojho sluhu, a keď sa Kristus blížil k jeho domu, vyznal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha bude uzdravený“. Hoci aj tu dnešný človek ťažko prichádza k tomu aby si uvedomil svoju nehodnosť. Je to nádherné vyznanie viery v účinnosť Božieho slova, a tiež vyznanie pokory, ktorá pamätá na to, čím je človek pred Kristom. Keď zaviedla Cirkev slová stotníka ako bezprostrednú prípravu pred svätým prijímaním, tak chce tým pripomenúť zhromaždeným na Eucharistickej Hostine, kým sú pred Hostiteľom. Tieto slová totiž dovoľujú objaviť, kto je obohatený a kým. Opäť, tak ako pri modlitbe Otčenáša i po sv. prijímaní, nech nám ani nenapadne myslieť si, že nám má byť za to Ježiš vďačný. Je to pre nás nepredstaviteľná česť. Nedá sa hovoriť o povinnosti.

Bolo by krásne, keby srdcia zídených na svätej Hostine vyslovili tieto slová v tom istom duchu, v akom ich vyslovil stotník.

Jestvuje však veľký rozdiel medzi srdcom, v ktorom sa zrodia takéto slová, a srdcom, ktoré ich opakuje. Dokonca prázdne srdce môže opakovať skvelé, ale cudzie slová. Boh vždy čaká na vlastné slovo, na slovo zrodené v srdci. Iba vtedy počúva to, čo človek hovorí, keď vytvára slová vo svojom srdci. Magnetofón tiež dokáže opakovať vznešené slová, ale predsa magnetofón sa nikdy nemodlí. Nech naše srdcia nie sú magnetofóny, ktoré opakujú slová stotníka, ale nech zrodia vlastné slová viery a pokory. Totiž príprava na zjednotenie s Bohom sa deje vždy v prehĺbení dôvery voči Kristovi.

Nabudúce:

Ponuka Hostiteľa

Boh sa nezjavuje v celej sláve.

Boh sa nám stal vnímateľný a blízky