Pokračujeme v úvahách o sv. omši (29.)

Minule:

Premenenie je jedinečný a vrcholný okamih

Spoluúčastníci Hostiny odpovedajú.

Premenenie tvorí os, zjedno­cujúci stredobod všetkých ostatných prvkov

• Vrcholí tu celá omše.
• V dejinách liturgie venovala Cirkev vždy veľkú po­zornosť tejto zjednocujúcej osi eucharistického rituálu.

Cirkev sa rozhodla zachovať okamih pozdvihovania, hoci bol podfarbený poverami, lebo zdôrazňuje podstatný úkon sv. omše

Premenenie je podstatou sv. omše, pretože ide o prvok Eucharistie, ktorý v takejto po­dobe vyšiel z Kristových rúk. 

Modlitba Pána 

Kánony sú modlitbami Cirkvi, a nie iba skupiny zídenej pri oltári.

Preto objavujme ich bohatstvo aby sme prišli k tomu že modlitby Kánona sú ideálne zharmonizované s „Otčenášom“, a tak tvoria jednu z najlepších príručiek kresťanskej modlitby.

V momente premenenia si uvedomujeme tri fakty:

Prvým je prítomnosť Krista pri stole v osobe kňaza;

Druhým, že Ježiš dáva na stôl Božský pokrm a nápoj, čiže jeho prítomnosť na stole;

Tretím je Jeho výzva k požívaniu tohto pokrmu.

Ak objavíme vzťah k Bohu ako svojmu Otcovi, vtedy sa sv. omša po celý život stáva radostnou udalosťou, stretnutím v rodine Boha. Ježiš je náš Brat, je náš Prostredník, ktorý nás vedie k svojmu i nášmu Otcovi.

Uvedomujeme si to v závere kánona, keď kňaz s pozdvihnutými spôsobmi prítomnosti Krista v chlebe a víne hovorí, že skrze Krista s Kristom a v Kristovi má Boh Otec a Duch Svätý všetku úctu a slávu. Zvolaním amen sa k tomu ľud pridáva. 

OSMEĽUJEME SA POVEDAŤ 

Veľmi vhodne je potom do sv. omše včlenená modlitba, ktorú nás naučil Pán Ježiš. Kedysi bola jediná výzva pred otčenášom. Znela: Na príkaz nášho Spasiteľa a podľa jeho božského učenia osmeľujeme sa povedať. Pochádza z prvých storočí a má veľmi hlboké zdôvodnenie.

Ježiš učil Apoštolov, aby hovorili Bohu „Abba“, to znamená môj Otec, a na to treba odvahu, treba povzbudenie, lebo žiaden človek by sa na to sám neodvážil. Ježišovi ide o taký bezprostredný vzťah k Bohu, aký má dieťa k svojmu otcovi. Zídení pri eucharistickom stole a povzbudení Božím Synom „osmeľujeme sa“ obrátiť na Boha slovami: „Otče náš“. Prví kresťania poznali váhu Pánovej modlitby a s pokorou vyznávali: „osmeľujeme sa povedať“ Bohu – Otče, náš Otec. Absolútne žiadna povinnosť, ale česť!

Ježiš hovoril k svojmu Otcovi našou ľudskou rečou, pričom používal slovo „Abba“ – Otec.

Hovoril to ako dospelý Syn a toto jedno slovo svedčí o láske, aká ich spája. Totiž, ako dlho syn alebo dcéra hovoria otcovi „otec“, tak dlho žije rodinné spoločenstvo v láske a jednote. Naproti tomu, keď sa objavia iné slová, je to dôkaz, že rodinné spoločenstvo odumiera. Preto je potrebné ponechať v rodinách a deti to učiť, aby oslovovali rodičov otec matka. Pán poslanec Fronc sa svojho času vyjadril: Deťom som povedal, Martinov spoznáte v živote veľa, otca iba jedného. Teda nie ako to chce „gender ideológia“, rodič 1, rodič 2.

Otčenáš pri sv. omši

Ak ide o odriekanie tejto modlitby počas sv. omše, tak treba pamätať na to, že okrem slov premenenia je to pri oltári druhá stále opakovaná časť Evanjelia. Keď sa modlia účastníci svätej Hostiny slovami „Otče náš“ spomínajú, ako učil Ježiš svojich učeníkov modliť sa. Spomínajú prostredníctvom modlitby.

 Spoločné odriekanie „Otčenáša“ dovoľuje lepšie ako čokoľvek iné pochopiť ešte jeden aspekt tajomstva Hostiny – Pamiatky. Lebo to nie je spomienka na lekciu modlitby, akú dal Ježiš Apoštolom, ale to znamená modliť sa spolu s Kristom. Je to spomienka učňa na Majstra. Dokonalé ovládanie umenia, aké učil majster, dovoľuje žiť majstrovi v dielach, ktoré vytvára jeho učeník. Učeník zasa s radosťou prijíma každú pochvalu svojho diela, ak sa pri nej spomenie meno jeho majstra. Čím dokonalejšia je teda modlitba v duchu „Otče náš“, tým plnšia je spomienka nášho Majstra, ktorý nás učil túto modlitbu a ktorý ju spolu s nami prednáša Otcovi.

Venujme pozornosť na modlitbu odriekanú bezprostredne po „Otčenáši“. Aké je krásne, keď sa tam modlíme: „Otče, chráň nás od všetkého zla“.

Celok Eucharistických modlitieb je zharmonizovaný s „Otčenášom“, a nemôže byť ináč, lebo čokoľvek nie je modlitbou v duchu „Otče náš“, tak to všeobecne nie je kresťanskou modlitbou. Myšlienky eucharistických modlitieb pred i po premenení sa vzťahujú na prvé verše „Otčenáša“. Modlitba „Otče, chráň nás od všetkého zla“ rozvádza jej posledné verše. Je prosbou detí, namierenou k Otcovi, o záchranu pred každým zlom, ktoré na nás tak hrozne útočí na zemi. 

Nabudúce:

Výzva a prosba o pokoj

Baránok Boží