Pokračujeme v úvahách o sv. omši (23.)

Minule

Odpoveď na Boží príhovor:

- Posilňujeme vieru

- Účasť veriacich na Kristovom kňazstve

Dôležitosť prosieb veriacich

Dnes:

Čo sa obetuje pri sv. omši

Rituál obetnej hostiny

Stôl – oltár

Dary človeka

Vytratenie hostiny

Už sme hovorili, že Ježiš ustanovil omšu ako hostinu, posvätnú hostinu, alebo lepšie, ako obetnú hostinu.

Obetná hostina je zvyk starý ako samotné ľudstvo. Ešte dnes ho nájdete takmer vo všetkých kútoch sve­ta, u mnohých národov. Dalo by sa povedať, že táto myšlienka je človeku vrodená, stará ako myšlienka obety.

Tam, kde ešte pretrváva rituál obetovania, existu­je takmer vždy aj obetná hostina, ktorej základnou myšlienkou je nádherný zámer: posadiť sa za stôl s Bohom.

Naša civilizácia stratila tento zvyk, ale kresťanstvo sa môže pýšiť tým, že tento zvyk obohatilo, pretože za­viedlo svätú eucharistickú obetu.

Z tohto tisícročného zvyku nám zostal malý zvyšok, ale taký nepatrný, že našu náboženskú predstavivosť nijak zvlášť nezasahuje.

U nás je napríklad zvykom, že na Vianoce sa zíde ce­lá rodina, aj tí, čo žijú ďaleko, aby sme slávnostnou ve­čerou spoločne oslávili vianočné sviatky. Zdá sa, akoby sme to naozaj potrebovali, akoby to ani neboli Vianoce, keby sme sa všetci nezišli okolo stola, v pokoji, radosti a láske.

Zdá sa, že pri stole možno napraviť množstvo vecí: rozdelené srdcia sa zmierujú, zhasínajú sváry, cítime sa viac bratmi, viac zjednotení.

Ježiš nám ponúkol omšu v rámci obetnej hostiny: stôl, obrus, jedlo, pozvaní.

A omša je ešte i dnes taká istá, ako nám ju odovzdal Ježiš. Je tu:

stôl - oltár

biely obrus;

jedlo - chlieb a víno;

pozvaní - Boží ľud;

predstavený za vrchstolom - kňaz;

kvety;

spevy;

radosť;

počúva sa Božie Slovo;

rozprávame sa s ním v modlitbe;

navzájom si prejavujeme lásku.

Už vieme prečo nám dal Ježiš omšu v rámci obetnej hostiny; už sme hovorili o hebrejskej obetnej hostine.

V niektorých hebrejských komunitách, ako napríklad v Qumráne, nadobudla dokonca hostina „charakter a význam starodávnych obiet". Podľa názo­ru niektorých moderných exegétov na počiatku dejín Izraela bola „pravdepodobne jedinou obetnou hosti­nou" veľkonočná hostina. (L. Bouyer: Eucharistia. Leumann (Turín): Elle Di Ci, s. 85.)

Pri posvätných hostinách sa vždy kládol veľký dô­raz na modlitby, ktoré ich sprevádzali a volali sa po­žehnania. Toto slovo nám však nie je výstižné; bolo by lepšie nazvať ich posväteniami, alebo vďakyvzdávaniami.

Hebreji považovali tieto modlitby, predovšetkým zá­verečné ďakovanie, za „zvlášť hodné úcty".

Toto je možno dôvod, prečo sme nazvali omšu Eucharistiou, ďakovaním. Pretože omša zrodená v kontexte heb­rejskej obetnej hostiny mala naozaj charakter ďakova­nia. Aj ústredný rituál omše dodnes znie takto: „Je naozaj dôstojné a správne vzdávať vďaky tebe, Bože..."

Čo sme zobrali do obetovania pri sv. omši

Posvätná hostina Hebrejov začínala umývaním rúk, potom každý vypil pohár vína, opakujúc toto požehna­nie: „Nech je zvelebený Pán, náš Boh, kráľ vekov, že nám dal tento plod viniča..."

Obetná hostina však začínala oficiálne až potom, keď otec rodiny rozlomil chlieb, ktorý bol potom rozdelený medzi pozvaných s týmto požehnaním: „Nech je zvelebený Pán, náš Boh, kráľ vekov, že dal vzísť tomuto chlebu zo zeme..."

Potom nasledovalo druhé umývanie rúk: ten, kto predsedal, dostal vodu ako prvý z rúk sluhu, alebo ak tam nijaký sluha nebol, od najmladšieho z pozvaných.

To vysvetľuje scénu opísanú vo štvrtom evanjeliu. Veľmi pravdepodobne Ján priniesol vodu Ježišovi, kto­rý mu vzal nádobu z rúk a počnúc Petrom, ktorý bol po ňom v komunite prvým, umýva pozvaným nie ruky, ale nohy.

Po tomto umývaní vzal predsedajúci do rúk kalich plný vína, ktorý priniesli na stôl, a slávnostne vyzval ostatných, aby sa pripojili k jeho ďakovaniu.

V sprievode tejto modlitby všetci pili posvätené víno s takou hlbokou nábožnosťou, akoby sa prostredníc­tvom neho spájali s Jahvem.

Ježiš prevzal túto osnovu a obohatil ju veľkolepým spôsobom: kresťanská obetná hostina, omša, by mala byť niečím oveľa väčším.

Mala by vyjadrovať toto: „Splynúť s Kristom (toto je hlboký význam prijímania jeho tela a jeho krvi), aby sme tak Otcovi vzdali úctivú vďaku za radosť z vykúpe­nia."

NAŠE ĽUDSKÉ DARY

Po teoretickom úvode k obetovaniu, poďme ku konkrétnym úkonom:

Účastníci svätej Hostiny, po vypočutí Božieho slova, po nasýtení sa duchom Evanjelia, po otvorení sŕdc na Boha skrze vyznanie viery a na ľudstvo skrze modlitbu veriacich, pomaly sa blížia k vytvoreniu toho, čo sa udialo vo Večeradle.

Spomienka nadobúda už konkrétnu formu, z oblasti slov vstupuje do oblasti znakov, gest, činov sprítomňujúcich Večeru Veľkého štvrtku.

Účastníci podajú na stôl, pri ktorom sa zhromaždili, pokrmy, ktoré priniesli. Je to chlieb, ktorý tvorí ich každodenný pokrm, ako aj – ako sa patrilo na hostinu – víno.

 Vlastne stôl tvorí takmer centrum dočasného života.

Veľké percento námahy človeka na zemi, to je príprava pokrmov. Chlieb rozhoduje o našom živote a víno vnáša do neho trochu radosti a pohody, zvlášť tam, kde spája ľudí medzi sebou, pričom uľahčuje vytvorenie atmosféry hostiny. Keď sa hostina človeka s Bohom uskutočňuje na zemi, tak to nie je nič divné, že plody zeme zaplňujú stôl. Hostiteľ, ktorým je Boh i človek, bol účastníkom nášho pozemského stola a sýtil sa našim chlebom a vínom. Musíme byť vďační Bohu, že nepohrdol ľudským stolom, že spolu s nami zasadol, aby jedol náš každodenný chlieb. To je veľká pocta pre človeka, že Boh si vybral náš chudobný stôl za miesto stretnutia s nami.

Skôr však, ako sa začne požívanie pokrmov, účastníci ich odovzdávajú do rúk kňaza, ktorý ich v mene účastníkov má podať Hostiteľovi.

Kňaz je jeden z hostí a v ich mene odovzdáva dary na stôl Otcovi nebeskému, a súčasne s nimi celú námahu tvorivej práce všetkých účastníkov Hostiny. V tomto geste je vyjadrená závislosť na Bohu, lebo chlieb a víno, to nie je iba ovocie ľudskej práce, ale aj ovocie zeme, teda dar samého Otca. Kňaz ďakuje Bohu za tento dar a súčasne Ho prosí, aby pripravený pokrm pred požívaním, naplnil svojím požehnaním.

Nabudúce:

Úloha kňaza

Velebenie Boha

Ďakovanie Bohu