Minule:

Ježiš opakovane varoval pred zhromažďovaním majetku.

Kniha Skutkov apoštolov zobrazuje veriacich, ktorí používajú svoje bohatstvo na nezištnú starostlivosť jeden o druhého.

Písmo Starého i Nového zákona učí, že majetok môže byť požehnaním pre majiteľa a zároveň aj pre tých, ktorým z tohto majetku pomáha.

Bohatstvo je dar a nástroj, ktorý môže slúžiť Bohu, no nesmie získať srdce človeka, lebo jedine Boh je zdrojom pravej istoty. 

V celom Písme je Boh vykresľovaný ako pravý vlastník všetkého stvorenia. Staroveký žalmista volá: Pánova je zem i všetko čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí čo bývajú na ňom. (Ž 24,1).

Ľudia by teda mali byť správcovia zeme. Tento koncept je v súlade s plánom navrhnutým večným Stvoriteľom, ktorý poskytuje zdroje pre svoj ľud. Archeológia nám hovorí, že ľudia vždy našli lokality, ktoré im vďaka prírodných zdrojov umožnili prežiť. Svet je dobre vybavený na udržanie civilizácií, čo zodpovedá biblickému konceptu dobrého Božieho stvorenia.

Chamtivosť a dobrotivosť.

História ľudstva sa dá nazvať aj históriou lakomstva. Boh neustále upozorňoval na riziko lakomstva a z neho vyplývajúce neresti. O tom sme dlhšie uvažovali.

Ako sa však vysporiadali s lakomstvom ľudia mimo Božieho zjavenia?

Stvoriteľ hovorí aj cez svedomie:

Preto sa v každej dobe našli jasnozriví ľudia (filozofi), ktorí podobne ako proroci upozorňovali na nebezpečenstvo lakomstva. Myslitelia odpradávna považujú lakomstvo za jednu z najhorších ľudských slabostí, ktorá človeka odtrháva od skutočného šťastia, cností a spoločenstva. Lakomstvo nie je vnímané len ako chorobná túžba po peniazoch, ale aj ako neschopnosť užívať si život a byť štedrý.

Už Demokritos (asi 460 – 350 p. K.) upozorňuje: „Prílišné hromadenie peňazí pre deti je zámienkou lakomstva, ktoré usvedčuje vlastnú povahu.“

Zástavu boja proti lakomstvu držali najmä stoici.

Rímsky stoik Seneca ml. (žil na prelome letopočtov) lakomstvo ostro kritizoval. Je autorom myšlienky: „Chudobe chýba mnohé, lakomstvu všetko“. Stoici verili, že šťastie spočíva vo vnútornej slobode a cnosti, zatiaľ čo lakomec je otrokom svojho majetku.

Zhrnutie filozofického postoja: 

Lakomstvo je vnímané ako forma vnútornej - duchovnej chudoby, ktorú možno prekonať iba pestovaním štedrosti, vďačnosti a uvedomením si, že majetok nie je zmyslom života.

Lakomstvo je vnímané ako porucha vôle, kde prostriedok (peniaze) nahrádza cieľ (dobrý život).