Minule:

Závisť je smútok z cudzieho dobra, lebo zmenšuje jeho vlastnú slávu.

Opakom závisti je milosrdenstvo – dobroprajnosť.

Závistlivý smúti z dobra blížneho, milosrdný sa však rmúti zo zla blížneho.

Dcéry závisti sú ohováranie, osočovanie, radosť pri jeho ťažkostiach, trápenie pri úspechoch iných.

Nesvornosť pramení z márnej slávy a zo závisti.

Minule sme citovali filozofa sv. Tomáša Akvinského: „Dcéry závisti sú ohováranie, osočovanie, jasot pri protivenstvách, trápenie sa pri úspechoch iných.“

Závisť plodí pohŕdanie.

Okrem toho závisť vedie aj k pohŕdaniu inými. Obdiv je predstupňom lásky, závisť však predstupňom pohŕdania (Exupéry).

Páči sa mi táto myšlienka, lebo skutočne, skôr než začneme niekoho milovať, musíme si ho uctiť, vážiť; Exupéryho použil slovo obdivovať. Kto však závidí, miesto úcty k tomu človeku, pohŕda ním. Pritom vlastne potláča úctu k nemu, je si totiž vedomý jeho predností – ináč by mu nezávidel, keby nemal čo!

Závisť – zhubca!

Závisť a žiarlivosť môže zničiť ľuďom dobrú povesť, spôsobiť rozkol v spoločnosti, dokonca podnietiť k násiliu. Závisť zužuje okruh priateľov, ruinuje dobré snahy a spôsobuje smrť v dušiach. V knihe Jób (porov. 5, 2) čítame: „blázna zahubí hnev a závisť“. Moderná psychiatria to potvrdzuje.

Závisť stará i nová zároveň:

V Starom Grécku postavili pomník olympijskému víťazovi. Jeho sused mu strašne závidel. Zaprisahal sa, že jeho pomník zničí. Každú noc vychádzal von do tmy, robil tunel a podkopával základy sochy, aby sa zrútila. Konečne sa mu to podarilo. Socha sa skutočne zvalila, ale na neho. Ten človek zomrel ako obeť svojej vlastnej závisti.

Veľavravné!

Nabudúce: Závisť marí dobro