Minule:

Fyzická sila a zdravie je nesporne vzácny Boží dar

Zdraví považujú svoje zdravie za samozrejmosť a aj za zásluhu.

Primeraná starať o fyzickú výkonnosť a jej využitie pre službu.

Únava, vyčerpanosť

Katechéta Klemens Tilmann píše o troch behajúcich mládencov. Prvý na otázku prečo to robí odpovedá: „Môj život je dobrý, radostný a preto sa musím aj potrápiť, aby bol so mnou spokojný Boh. Druhý: „Mal som ťažký deň a chcem si osviežiť myseľ“. Tretí: „Cítim sa dobre a chcem si niečo natrénovať, aby som zvládal život.“ Katechéta vysvetľuje: Prvý by si mal uvedomiť, že Boh nežiarli na jeho radostný život a nechce, aby sa trápil. Druhý: Správne. Je potrebne vedieť aj oddychovať. Tretí: Je dobre získavať kondičku, ale nezaškodilo by, keby ju získaval pomáhaním iným.

 Prebytok energie, nevyužitá fyzická sila je nebezpečná. Stáva sa tým "levom, ktorý obchádza a hľadá, koho by zožral" (1 Pt 5, 8). Človek by mal ísť večer spať unavený, ale nie vyčerpaný, čo nie je to isté. Dobre je preto zužitkovať prebytočnú silu, keď nie ináč, hoci aj nejakým športom. Ale najskôr by sa bolo treba poobzerať, či nablízku nepracuje niekto nad sily. Istý kňaz v malej farnosti chodil starenkám píliť a rúbať drevo. Bohu, ktorý si želá, aby sme si vzájomne niesli bremená, je iste trápne vidieť kňaza trebárs cvičiť s činkami alebo behať okolo fary, ak v susedstve, ba možno priamo na fare, niekto pracuje s vypätím posledných síl. A to platí pre každého. Mocný je povinný pomáhať slabým ako samozrejmosť, bez akýchkoľvek prejavov nadradenosti.

Nik z nás však nevie celkom presne, koľko v skutočnosti vládze. Človek sa presvedči, že vie plávať, až vo vode. A iba pri zaťažení zisti akého výkonu je schopný. Mnohokrát sa v živote presvedčíme, že dokážeme podstatne viac, ako sme predpokladali. Ale nemali by sme sústavne prepínať sily bez vážneho dôvodu. Priveľké vyčerpanie vedie totiž k ústupčivosti voči sebe, k mäkkosti. Žiaľ často až za hranicu hriechu.

V mimoriadnych okolnostiach sa však zmobilizujú všetky rezervy, takže človek dokáže podať neuveriteľný výkon. Ale to platí skutočne len pre havarijné situácie. V takých situáciách sa nemusíme báť riskovať.

On ako Pôvodca každej sily nám alebo poskytne mimoriadny prídel, aby zjavil svoju moc, alebo možno vyžaduje „potlačenie seba“ až do extrémnej formy sebazničenia. Keď je dovolené, ba šľachetné riskovať a skočiť do horiaceho domu alebo do vody kvôli záchrane pozemského života, nemali by sme váhať riskovať zdravie kvôli záchrane vyšších hodnôt. Len musíme rozlišovať či ide o pomoc, alebo rafinovane zamaskovanú ctižiadosť vyrovnať sa iným, ukázať, čo dokážeme, každému sa zapáčiť, vyhovieť a podobne.

 Keď človek ochorie, zoslabne, stane sa práceneschopným, trpí nielen fyzicky, ale ho to aj ponižuje. Povzdych slávneho Čapka (viď minulý príspevok) sa zdá nezmyselný, ale každý fyzicky slabý ho vie pochopiť. Je ťažké nemôcť to, čo hravo dokážu druhý. Dokonca počúvať pritom ešte aj všelijaké poznámky. Rodina takto často trýzni svojich starých, chorých členov.

Poníženie z fyzickej slabosti vyvoláva všelijaké reakcie. Najčastejšie závisť, čo je typický hriech chudobných. Málokto pripustí vlastné zavinenie a ak, tak na nepravom mieste. Potom dochádza k hazardovaniu a ľahkomyseľnému poškodzovaniu zdravia.

 Kto si poškodí alebo stratí zdravie skutočne v službe, mal by to považovať za podobnosť s Kristom. Zvlášť ak sa mu nedostane uznania, ak je jeho dielo zdanlivo v troskách. Ľutovať vlastnú obeť je strašné znehodnotenie. Napríklad vzdychanie: „Koľko som sa ja obetoval a teraz čoho sa mi dostalo?!“ Dajte to vtedy jednoducho Bohu!

Trpké však je znášať okrem ťažkosti choroby ešte aj výčitky vlastného svedomia alebo okolia, keď ide o zavinenie z ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Je to bolesť naviac, ktorú by bolo treba znášať v duchu kajúcnosti, a nie nezmyselne bedákať. Kto zavinenou stratou pracovnej schopnosti zmenšil svoju kapacitu, mal by sa usilovať nahradiť to trpezlivosťou a skromnosťou pri vyžadovaní služieb. O čo menej môže urobiť navonok, o to viac by mal robiť vo svojom vnútri.

To isté platí pre každého slabého a chorého. Kto si svoj stav ničím nezavinil, býva zas v pokušení búriť sa, reptať. „Prečo práve ja?" - to je otázka, na ktorú človek ťažko nájde odpoveď. Biskup Keppler radi pýtať sa: „Prečo práve ja by som mal byť bez utrpenia?" Treba sa skloniť pred nepochopiteľným Božím rozhodnutím. Niekedy to človek pochopí zanedlho, niekedy až po rokoch a možno až vo večnosti sa ukáže, aká veľká to bola vlastne milosť.

Je veľkou výhodou, ak je telo mocné. Boh pozná aj iné možnosti ako našu fyzickú silu a schopnosti. Preto s obľubou používa slabých, aby sa výraznejšie prejavila jeho sila. A preto aj mocných privádza do situáciu, ktoré vyžadujú výkony, presahujúce ich sily. Nejde o silácke výkony na vlastnú päsť, ktoré podporujú sebectvo, a preto sa Bohu protivia. Ale o výkony z poslušnosti, ktoré sa Bohu veľmi páčia. Čo si on želá, určite sa dá zvládnuť, pretože je dosť mocný. Preňho je „pohonnou látkou" aj choroba, bolesť, neschopnosť, slabosť, únava. Veď' náš Pán dovŕšil svoje dielo na kríži, vtedy, keď z jeho fyzických síl neostalo celkom nič.

Stvoriteľ nám dal všetko čo máme a vyžaduje plné nasadenie kapacity. Ak je ňou sila, využívajme ju v prospech iných. Ak je ňou slabosť, tak ju pokorne prijmime.

 Zhrnutie

Rovnako nebezpečná je nevyužitá energia aj priveľká vyčerpanosť.

Choroba a slabosť zvádza k reptaniu, netrpezlivosti a závisti. Ale každé utrpenie, ochotne prijaté a trpezlivo znášané, robí človeka podobným Kristovi. Sila vedie k svätosti, ak sa naplno využije. Aj slabosť; ak sa pokorne prijme.

Nabudúce

Ku kapacite patria aj hmotné prostriedky: Peniaze, stravovanie, oblečenie. (Zvládneme asi len prvý okruh)