Iz 50, 4-9b, Mt 26, 14-25
Sú ľudia, ktorí vidia všade iba zlo a všetko čierno.
Sú aj takí, ktorí vo všetkom vedia nájsť niečo kladné. I na najväčšom maléri nájdu nejakú dobrú stránku, podľa hesla: Každé zlo nesie so sebou niečo dobré.
Pán Ježiš tak koná. V tragických situáciách, v ktorých sa ocitli iní, vie nájsť východisko. Rovnako, keď sa v nej ocitne aj on. Miesto náreku, ako sa sklamal v učeníkovi, ukazuje, ako podlá zrada a justičná vražda bude nakoniec k oslave Božej.
Dnes sme počuli: Bolo to v čase: Jeden z Dvanástich, volal sa Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom a vyzvedal sa: „Čo mi dáte a ja vám ho vydám?“ Oni mu určili tridsať strieborných. A od tej chvíle hľadal príležitosť vydať ho.
Čo v tejto situácii robí Pán Ježiš?
„Choďte do mesta k istému človekovi a povedzte mu: Učiteľ odkazuje: Môj čas je blízko, u teba budem jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka.“ Učeníci urobili, ako im Ježiš rozkázal, a pripravili veľkonočného baránka.
Čo urobil pri tejto veľkonočnej večeri vieme. Všimnime si však aj toto jeho vyhlásenie: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ Nepovedal to preto, aby Judáša znemožnil, ale aby si uvedomil, že o zrade vie, aby sa Judáš spamätal.
Na jeho otázku: „Som to azda ja, Rabbi?“ Odpovedá: „Sám si to povedal.“ Chce Judáša priviesť na dobrú cestu, aby sa spamätal.
Každopádne však aj túto zradu využíva na dobro. Veď, poznali by sme my dnes Pána Ježiša, bolo by dnes vo svete kresťanstvo, keby nebolo tejto zrady a justičnej vraždy? Kto by bral vážne reči rabbiho z Nazareta, keby nebol svoju lásku k človeku i k Otcovi dosvedčil svojou ochotou zomrieť za lásku, zomrieť za pravdu.
Pravda, nám by sa viac páčilo, keby bol Boh oslávil svojho Syna zázračným zachránením z rúk vrahov a zradcov.
Prečo to Boh takto dovolil?
Aby nám Pán Ježiš dal svoju lásku ako vzor a normu: “Milujte sa tak, ako som ja miloval vás!”
Milovať ako Ježiš, aká je to láska? Na konci svojho života to názorne ukazuje: Neprestať mať rád ani toho, kto ťa zaprie, kto ťa zradí, kto ťa križuje, modliť so i za nepriateľov a priať im dobré, tak miluje Ježiš. Tak máme milovať my.
Je to vôbec v ľudských silách mať rád i toho, kto nás zrádza, opúšťa, trápi?
Jeden duchovný spisovateľ k tomu hovorí: Čakáte možno, že sa nadýchnem do hrdinského postoja a poviem: „Áno, to je v ľudských silách, len sa do toho pusťte, musíte to dokázať!”
Ale ja si myslím, že to naozaj žiaden človek sám nedokáže. Keď sa v niekom sklamem, som plný horkosti a roztrpčenosti. Ako ho môžem milovať? Lásku k niekomu si predsa človek nemôže rozkázať, tá sa rodí kdesi v hĺbke srdce, ani koľkokrát nevieš, ako a prečo.
Žiada teda po nás Pán Ježiš nemožné? Nežiada. On vie, že my sami by sme to nedokázali. Ale dokáže to skrze nás a v nás on, keď ho necháme pôsobiť v nás, skrze nás. Teda dokážeme byť láskaví k zlému človeku, keď necháme v sebe pôsobiť Ježiša.
Preto môže Pán Ježiš vyhlásiť práve toto, ľudsky tak nemožné, za špecifické poznávacie znamenie svojich vyznávačov: „Podľa toho pozná svet, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.”
Je treba si uvedomiť, že odpustenie nie je vecou citu, ale vôle.
Nie teda odriekanie Kréda, vyhlasovanie, že veríme v Boha až do posledného cirkevného predpisu a pápežského výnosu, nie zachovávanie cirkevných prikázaní do posledného chlpu, nie zachovávanie zvyklostí a zbožných tradícii, ale láska k blížnemu, tá platí u Boha nadovšetko. Taká láska, ktorá vydrží i zradu, ktorá i smrť pretrvá, taká radikálna láska k blížnemu je poznávacím znamením kresťana.
A táto Ježišova optimistická láska je to, čo dokáže zo všetkého nepríjemného vydolovať niečo dobrého, nájsť vždy dobro veci, udalosti, situácie:
Vyrovnať sa s nemocou, ktorá obmedzí moju pohyblivosť.
Vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka.
Vyrovnať sa so zbabelou zradou, ešte do včera, priateľa.
Vyrovnať sa vždy nejako so všetkým, čo sa zomelie, čo sa mi prihodí.
Nenariekať, ale hľadieť na situáciu z pravej strany. Či z toho môžem vyťažiť niečo dobrého.
Zapamätajme si: Kresťan je človek, ktorý v každej situácii nájde niečo dobrého.
Turzovka, 23.3.2016