Flp 1, 1-11, Lk 14, 1-6

 Takmer vo všetkých farnostiach – kde to bolo možné – som mal psa. Vlčiakov. Psi, ako asi všetky zvieratá, keďže nerozprávajú, tak sa dorozumievajú „rečou tela“ a sledujú ju aj na človeku. A zdalo sa mi, že vedeli vytušiť aj náladu. Či sa mu chcem venovať, alebo nie.   

 Aj v poslednej farnosti som mal psa. Keď počul, že idem v reverende – asi podľa šuchotu, tak ani oko neotvoril a ak  tak len jedno - bol lenivý ako pes. Ale keď zbadal, že sa mu idem venovať vyskočil v momente. Pes veľmi pozoruje svojho pána, a chce mu maximálne vyjsť v ústrety, najmä ak ho má za "šéfa svorky".

My sme už čiastočne stratili cit na pozorovanie reči tela, ale to neznamená, že ich nepozorujeme. Niekedy až príliš a nie z najušľachtilejších dôvodov. A často nie preto, aby sme im poslúžili. 

Možno je to často tak ako farizeji v dnešnom evanjeliu. 

V istú sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.

Ježiš vybádal ich reč tela, či skôr srdca, zistil že nie sú mu naklonení a pozorovali ho preto, aby mu dokázali nedodržiavanie zákona.

Spomínal som, že civilizácia nám zahmlila mnohé dary prírody. Neznamená to však, že nám nič z toho neostalo. A aj keď sa niekedy mýlime, vybadáme na akej „vlnovej dĺžke“ je ten druhý, o čom „hovorí“ jeho srdce.

Domnievam sa, že nie je dôležité či dokážeme vycítiť čo je v druhom človeku, ale to, aby sme mali my dobro v srdci.

Je to dobré v prvom rade pre nás.

Francúzky básnik a spisovateľ Michael Quoist píše, že okolo štyridsiatky zodpovedá človek za to ako vyzerá. V mladosti je krása dielom prírody (dar Boží). Už v strednom veku sa na tvári a očiach odráža láska srdca, alebo i nenávisť... Opäť vidíme potrebu budovať vnútornú krásu (hovorili sme o tom v stredu).   

Je to potrebné i pri budovaní dobrých vzťahov. Ak je napríklad matka nešťastná, že jej syna zobrala nejaká cudzia, nemožná žena, má to vo svojom srdci. Nečudo, že nevesta to vybáda. Preto tie vtipy o svokrách. Každé gesto hovorí o tom, že nevesta nie je prijatá.

Prečo napríklad misionári sú takí úspešní na misiách? Lebo sú tam viac ľudia prírody a tí vnímajú „reč srdca“, vycítia lásku a obetavosť misionára.

Pekne to potvrdzuje aj sv. Pavol v prvom čítaní:  

Vzdávam vďaky svojmu Bohu zakaždým, keď si na vás spomeniem; vždy, v každej svojej modlitbe, keď s radosťou prosím za vás všetkých ...veď vás všetkých nosím v srdci, lebo vy všetci máte účasť na mojej milosti tak v mojich okovách, ako aj pri obrane a utvrdzovaní evanjelia. Boh mi je svedok, ako po vás všetkých túžim srdcom Krista Ježiša.

O čom to svedčí? Pavol myslí na Filipanov s radosťou, obetuje za nich väzenie (okovy), modlí sa za nich. Jeho srdce túži po nich...

Takže nielen Boh pozerá na srdce, ale vycíti ho aj naše okolie.

Sv. Pavol ďalej píše:

A modlím sa za to, aby vaša láska čoraz viac rástla v pravom poznaní a vo všestrannom chápaní, aby ste vedeli rozoznať, čo je lepšie, a aby ste boli čistí a bez hany pre Kristov deň, plní ovocia spravodlivosti, ktoré je skrze Ježiša Krista na Božiu slávu a chválu.

Pridajme sa k jeho modlitbe.

Turzovka, 30.10.2014