Sk 16, 11-15, Jn 15, 26 – 16, 4a
Neviem ako to vnímate vy, ale mne sa zdá, že v dnešnej dobe je ťažké dopátrať sa pravdy. Skúste len počúvať dvoch poslancov.
Hovorí jeden – „úplnú pravdu“, oponuje mu druhý – zas ma „absolútnu pravdu“. Zatiaľ skutočná pravda ako žobrák klope na dvere.
Dnes sme v evanjeliu počuli: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo“.
Keď Pán hovorí do budúcnosti, tak hovorí o Duchu Svätom. Jeho Duch je Pravda. Hovorí, že naučí jeho nasledovníkov pravde. Dokonca Ježiš hovorí o sebe, že je Pravda.
Ako máme my prijať jeho Ducha pravdy? Asi najskôr pravdivým vzťahom k nemu. Ten sa buduje modlitbou. Preto základným pravidlom modlitby je jej vnútorná pravdivosť.
Pánova požiadavka zbožnosti "v duchu a v pravde" by sa dala formulovať aj ako pravda v duši. Predovšetkým v tom, aby sme Bohu hovorili iba pravdu. Aby naše modlitby boli v súlade s tým, čo si skutočne myslíme, čo naozaj cítime, čo chceme, alebo čo nechceme. Hovoriť Bohu niečo iné je nezmysel. On predsa pozná každú našu myšlienku, každé naše želanie. Ba pozná ich skôr, ako vzniknú. Predpokladať, že by nevedel, čo sa skrýva za našimi peknými slovami, by bola naozaj veľká urážka. Každého predsa rozčúli, keď sa ho niekto pokúša oklamať. Tým akoby ho považoval za natoľko hlúpeho, že to nezbadá. No a my predsa nechceme, aby naše modlitby Boha urážali. Ako však dosiahnuť, aby bolo v nás pravdou všetko, čo vyslovíme v modlitbe?
Don Boscova matka zastavila raz svojho staršieho syna pri Otčenáši. Nedovolila mu pokračoval v prosbe "odpusť nám naše viny", pretože sa v ten deň nechcel zmieriť s malým Jankom. Keby tak ostal ticho každý, kto nie je schopný zo srdca odpustiť, koľko hlasov by bolo počuť hoci v preplnenom kostole? Ako to, že všetci tieto slová recitujú, či dokonca z plných pľúc spievajú, a koľkí pritom živia v sebe zatrpknutosti zo všelijakých skutočných alebo iba domnelých urážok, držia hnevy a túžia po odplate! A kto môže naozaj úprimne prosiť o príchod Božieho kráľovstva? Komuže natoľko na ňom záleží? Kto chce, aby sa splnila Božia vôľa? Ako sa teda máme modliť Otčenáš, aby sme hovorili pravdu?
A nejde iba o Otčenáš.
Texty modlitieb hlavne predpísaných sme si nevymysleli. Ak sa chceme držať vnútornej pravdivosti, mali by sme si ich nejako prispôsobiť. To by ale vyzeralo, keby pri spoločných modlitbách hovoril každý niečo iné! Keďže však Boh pozná aj najskrytejšie hnutia mysle, vie aj to, čo nahlas nepovieme. Môžeme si napr. doplniť modlitby nevyslovenou prosbou: "Daj, aby sme to naozaj chceli, naozaj dokázali." Tak sa všetko môže stať úprimnou pravdou. Aj keď mnou ešte lomcuje zlosť z utrpenej urážky, môžem sa úprimne modliť Otčenáš. Slová o odpustení ma však musia pichnúť. Nesmiem ich ľahostajne odrapkať. Aj keď je momentálne nad moje sily urobiť akt odpustenia, musím sa donútiť aspoň k prosbe o schopnosť odpustiť. Tak sa dá namiesto hlasného "milujem ťa", potichu povedať "daj, aby som ťa milovať". Ba aj k vyznaniu viery pridať "pomôž mojej nevere" (Mk 9, 24).
Ťažko počúvať, ako sa napríklad zbožné ženy zvyknú spoločne modliť. "Za dážď – Otčenáš a Zdravas za hriešnikov - Otčenáš, za kňazov Otčenáš, za našu mládež - Otčenáš" a tak ďalej aj tridsaťkrát. Ale ani raz v tom nie je úmysel vyslovený toľkokrát v opakovanom Otčenáši a Zdravasy. Dokonca v Otčenáši hovoríme buď vôľa tvoja a možno prosíme o niečo čo nie je jeho - Božia vôľa.
Ak sme toho názoru, že ťažké dopátrať sa pravdy, začnime od seba. Hľadajme pravdu vo vzťahu k Bohu.
Turzovka, 11.5.2015