Vavrinec sa narodil 22. júla 1559 v meste Brindisi v južnom Taliansku.
Roku 1575 vstúpil do rehole kapucínov. Naučil sa česky a roku 1599 priviedol kapucínov do Čiech do Prahy. V rokoch 1602-1605 bol hlavným predstaveným kapucínskeho rádu. Neúnavne pracoval za katolícku reformu v Čechách a v Nemecku. Zomrel 22. júla 1619 v Lisabone v Portugalsku. Pápež Ján XXIII. ho roku 1959 vyhlásil za učiteľa Cirkvi.
NAŠA BOŽSKÁ POVINNOSŤ
Mladý kapucínsky novic, Vavrinec z Brindisi, sa zachvel. Predstavený si ho zavolal a oznámil mu mienku rádu — chcú ho prepustiť. Bol bledý, kašľal, tuberkulóza mu rozhlodávala pľúca. Horúčkou rozpálený dokázal si kľaknúť pred Matku Božiu a v pokore prosiť len toľko sily, aby mohol vždy šíriť slávu Božiu.
Zotavil sa, mohol študovať. Bol vysvätený za kňaza. Čo chýbalo slabému telu, to doplnil duch oživovaný láskou. Brat Vavrinec hovorieval:
«Aby sme mohli viesť duchovný život, je nám potrebný chlieb milosti Ducha Svätého a Božia láska. Milosť a láska plynú z viery. Viera závisí od hlásania... Hlásanie je nutné k duchovnému životu... Hlásanie je apoštolská, anjelská, kresťanská, ba božská povinnosť!»
Šíriť Božie kráľovstvo bolo pre brata Vavrinca najsvätejšou povinnosťou života. Čo sa tento bledý, chorľavý kňaz nachodil a nahlásal evanjelia, to je na údiv, to privádza do rozpakov. S pútnickou palicou a bosý dostal sa až do Čiech. Pražský arcibiskup Berka i cisár Rudolf II. chceli mať kapucínov v Čechách. Medzi prvými bol brat Vavrinec.
Jeho hlásanie slova Božieho prenikalo duše jednotlivcov i spoločnosti. Diabol zúril. Na jeho podnet ako boli cisárom pozvaní, tak boli aj vyhnaní. Deň pred odchodom mal Vavrinec rozlúčkovú kázeň. Prítomný bol i kráľovský dvor mimo cisára. Vavrinec kázal zanietene a tak žehnal a prial dobro cisárovi, že ten ešte toho dňa stiahol odvolanie. Cisár spoznal, že z Vavrinca hovorí sám Boh.
Roku 1602 bol zvolený za generála rádu. Aj v tejto hodnosti sa na žiadosť cisára Rudolfa vrátil do Čiech. Až po dlhšom účinkovaní odišiel do Portugalska, kde v Lisabone zomrel. Padol ako dobrý vojak priamo na fronte, pri hlásaní Božieho slova. Túto svoju «božskú povinnosť» vykonával nielen slovom, ale i perom.
To dokázal kapucín Vavrinec, krstným menom Július, ktorého kedysi chceli predstavení prepustiť z rádu pre slabé zdravie. Živený viac Božím slovom ako chlebom, viac láskou ako pokrmom tela, dokázal zastať úrad apoštola, generála rádu, a nadovšetko — dokázal stať sa svätcom! Hovorieval:
«Pánovo slovo je svetlo pre rozum, oheň pre vôľu, aby človek mohol poznať a milovať Boha.»
Sám živený Božím slovom, živil a posväcoval zástupy. Oplatilo sa mu obrátiť sa k Matke, ktorá nám darovala slovo života!
Neskúsili by sme to i my, brat, sestrička?
DNES
Desať minút so Svätým písmom v spoločenstve Najsvätejšej Matky.
Miriam Liptovská, Celý rok so svätými