Bonaventúra sa narodil okolo roku 1218 v mestečku Bagnoregio pri Viterbe severne od Ríma.

Roku 1243 vstúpil do františkánskej rehole. Teológiu a filozofiu študoval a potom aj vyučoval na univerzite Sorbone v Paríži. Roku 1257 bol zvolený za hlavného predstaveného františkánov a za sedem­násť rokov tak múdro zreorganizoval mladú rehoľu, že ho nazývajú «druhým zakladateľom františkánov». Pápež Gre­gor X. ho roku 1273 vymenoval za kardinála a poveril ho prípravou a vedením Druhého lyonského koncilu. V Lyone od vyčerpania aj zomrel 15. júla 1274. Napísal veľa diel z oboru filozofie, teológie a duchovného života.

SERAFÍNSKY UČITEĽ ČI «OBECNÝ SLUHA?»

 «Kráľovná moja!

Podrobujem sa tvojej vláde a dávam sa tebou viesť a riadiť.

Nedovoľ, aby som ostal sám!

Povedz vždy, čo mám robiť!

Pokladám si za väčšiu blaženosť tebe slúžiť, ako keby som mal celý svet.»

To bola modlitba srdca svätého Bonaventúru k naj­svätejšej Panne a ona je nám kľúčom, ako vstúpiť do svätyne jeho duše a poznať ju ako «anjelskú». Jeho učiteľ Alexander Halesský sa o ňom vyslovil:

«Hľa, pravý Izraelita, v ktorom — ako sa zdá — Adam nezhrešil!»

Bonaventura sa vlastným menom volal Ján di Fidanze. Kolísku mal v Toskánsku v meste Bagnarei. Ako štvorročný ťažko ochorel, umieral. V tom meste sa práve zdržiaval svätý František Assiský, preto ho matka požiadala, aby sa pomodlil za uzdravenie jej synáčka. Ak vyzdravie, vy­chová a vy modlí ho pre rád Menších bratov. Tak sa i stalo.

Dvadsaťdvaročný mladík Ján vstúpil do rádu svätého Františka, ktorého sa stal večnou ozdobou. Už z domu si priniesol dobrú výchovu a značné vzdelanie. V ráde sa ďalej zdokonaľoval, ale v takej intenzite, že to budilo úžas. Mladý rehoľník akoby mal iba nohy na zemi. Vysoká inte­ligencia ducha sa spájala s najhlbšou nábožnosťou. Predsta­vení ho dali ďalej študovať. Čoskoro Bonaventura predstihoval svojich učiteľov. Sám sa stal jedným z nich, prednášal ako profesor a dosiahol titul doktora na parížskej univerzite spolu so svätým Tomášom Akvinským.

Ako univerzitný profesor dokázal zladiť vedu s vierou, alebo lepšie povedané — vedu posvätiť láskou! Keď sa ho svätý Tomáš pýtal, kde čerpá svoju múdrosť, ukázal Bonaventura na obraz Ukrižovaného na svojom pracovnom stole a lahodne poznamenal: «To je moja knižnica!»

Neskôr sa stal Bonaventura generálnym predstaveným svojho rádu. Láska a dobrota ho charakterizovali aj v tomto úrade. Vedel sa jednoducho znižovať a pohovoriť si s rovna­kou srdečnosťou s obyčajným bratom ako s učeným doktorom. Taktiež si vedel zastať aj ako generál všetky domáce práce. Pápež Klement IV. chcel ho poctiť biskupskou hod­nosťou, ale on odmietol z pokory. No za budúceho pápeža Gregora X. už tomu nevyhol. Pápež ho potreboval, aby sa zúčastnil na cirkevnom sneme v Lyone. Vymenoval ho za kardinála. Keď prišli pápežskí vyslanci s kardinálskym klo­búkom ku Bonaventúrovi, generálnemu predstavenému, na­šli ho práve umývať riad. Srdečne ich privítal, klobúk zavesil na klinec a požiadal, aby mu dovolili umyť riad, ktorý začal.

Keď mu bratia vytýkali, že to sa už na neho nehodí, celkom spokojne odpovedal: «Či nie som generálny mi­nister, čiže generálny sluha vás všetkých?»

Pokora svätca je konzervujúcim a ochranným obalom svätej čistoty! Pokorný sa chce páčiť iba Bohu, preto nedbá na ľudskú mienku, tým menej na to, aby sa páčil ľuďom.

Kde bral túto silu?

Kráľovná moja! Vieme to! Na začiatku sme si prečítali jeho modlitbu — kľúč k jeho svätosti! Chcel sa podrobovať tvojej vláde. Chcel sa dať viesť tebou! A ty si bola ste­lesnená vôľa Božia. Tvoje pokorné «fiat» prebral tento veľký muž za svoje životné motto! Nechcel ostať sám! Pokladal si za blaženosť slúžiť tebe! Veď i ty si chcela byť len slúžkou!

Slúžiť s tebou Behu je viac ako panovať nad celým svetom! Panna najsvätejšia, daj nám to pochopiť.

KONÁM

Veľmi uvedomelé pri Anjel Pána slová: «Ajhľa, slúžka Pá­nova, staň sa mi...»

Dnes pokorne poslúžim niekomu ako Mária.

Miriam Liptovská, Celý rok so svätými