Tomáš sa narodil roku 1118 v Londýne.
Ako mladý študoval cirkevné právo v Bologni a bol vysvätený za diakona. Bol veľmi nadaný a schopný a preto ho anglický kráľ Henrich II. roku 1155 vymenoval za kancelára. Stal sa tým najvyšším úradníkom v krajine. Keď sa však roku 1161 stal canterburským arcibiskupom, začal žiť horlivým životom a úplne sa venoval svojim dušpastierským povinnostiam. Pre obranu práv Cirkvi dostal sa do vážneho sporu s kráľom a musel utiecť do Francúzska. Po čase sa však mohol vrátiť. No po novom napätí bol 29. decembra 1170 v katedrále zavraždený. Pochovali ho v Canterbury.
ROZHODLA BOŽIA ČESŤ
Tomáš Becket, syn váženého londýnskeho mešťana, zaimponoval tomuto svetu. Bol vysoko vzdelaný, zvládol ľahko všetky «bontóny» vyššej vrstvy i kráľovského dvora. Okrem toho mal i veľké diplomatické schopnosti a od rodičov dostal zvláštnu výchovu — uprednostňovať vždy česť Božiu!
Tomáš sa ľahko dostal do vyšších kruhov. Prvý bol cirkevný kruh kanterburského arcibiskupa Teobalda, ktorý ho povýšil na archidiakona a poveroval rôznymi úlohami, ba dokonca aj posolstvom k pápežovi. Ako absolvent cirkevného i svetského práva Tomáš vynikajúco splnil každú úlohu.
Druhý jeho životný kruh bol kráľovský dvor Henricha II. Vekové si boli blízki. Kráľ si Tomáša veľmi obľúbil. Tomáš mal totiž schopnosť získavať si ľudí. Kráľ vedel, že s Tomášom môže iba získať, preto ho urobil kancelárom a súčasne najdôvernejším priateľom. Tomáš vo svojej vysokej inteligencii bol napriek tejto dôvernosti prezieravý. Neobohacoval kráľovskú pokladňu na úkor Cirkvi. Preto sa snažil obsadzovať uprázdnené cirkevné miesta.
Ako krajinský miestodržiteľ žil vo veľkom prepychu. Mal mimoriadnu záľubu v poľovačke. Vedel zabávať celú spoločnosť. Kráľ ho neraz obdivoval a vážil si ho. Nevedel len jedno pochopiť, že Tomáš na tejto výške sa nikdy morálne nespustil. (Inakšie veľkolepý film Tomáš Becket, pred rokmi i u nás premietaný, v tomto období Tomášovho života «umelecky» preháňa, keď z Tomáša robí účastníka kráľových výstredností).
Keď zomrel kanterburský arcibiskup Teobald, kráľ si prial a nariadil kapitule, aby novým arcibiskupom bol Tomáš Becket, jeho kancelár.
Prvý, kto sa proti tomu vzoprel, bol sám Tomáš. Otvorene povedal kráľovi: «My dvaja sa takto rozídeme. Ty nikdy potom nebudeš súhlasiť so mnou a ja a tebou.»
Kráľ tomu neporozumel a kapitula len s nevôľou zvolila Tomáša za kanterburského arcibiskupa a prímasa. Prijal kňazské svätenie a na druhý deň bol konsekrovaný na biskupa.
Tomáš si v tej chvíli uvedomil:
Odteraz môžem byť kancelárom iba ukrižovaného Ježiša Krista! Kráľovského kancelárstva sa vzdal.
Kanonici a mnísi boli čoskoro príjemne prekvapení a kráľ rozčarovaný.
Arcibiskup Tomáš Becket odteraz videl pred sebou ako smernicu svojho konania vznešenú zásadu: «Božia sláva a česť je tvoj cieľ». Urobil poriadnu metanoiu-pokánie, zmenu: zmenil sa! Z prepychového paláca urobil prístrešie chudobných. Pre seba si nechal iba jednu izbu.
Z bohatého stola jedli žobráci, on sa uspokojil s malom, ba s pôstom!
Na prekvapenie duchovenstva stal sa najväčším obrancom Cirkvi v Anglicku. Kráľ sa najprv divil, potom sa nahneval, a nakoniec začal otvorený boj! Tomáš nepovolil. Stal sa kancelárom Ukrižovaného, a preto obhajoval jeho česť a podporoval jeho slávu. Dospelo to tak ďaleko, že Tomáš bol nútený tajne ujsť z Anglicka.
Šesť rokov žil ako mních po kláštoroch vo Francúzsku. Šesť rokov rozmýšľal, ako pozdvihnúť Božiu česť v Anglicku. Kedysi po kráľovi najvyšší pán krajiny, teraz ako mních kŕmil v maštali zvieratá a uvažoval:
«O koľko ľahšie je byť poslušným mníchom v maštali ako arcibiskupom v rozpoltenej krajine! No, moje miesto je tam, kde ma postavila Božia vôľa!»
Po zdanlivom uzmierení Tomáš sa vrátil do Anglicka. Ale napätie znova prepuklo, kráľ Henrich — raz nahnevaný zvolal: «Niet už nikoho, kto by ma oslobodil od tohto mrzkého kňaza?»
Štyria horliví rytieri odcválali, aby vyplnili nerozvážne kráľovo želanie. Tomáša zabili v chráme.
Kanterburský arcibiskup vykrvácal, ale česť Božia zvíťazila. Kráľ sa spamätal zo strašného zločinu a robil patričné verejné pokánie. Cirkev v Anglii nadobudla na dlhší čas pokoj. Vykúpila ho krv svätého mučeníka. Sám kráľ sa často dlho modlieval na hrobe svojho bývalého priateľa, ktorému sa stal vrahom.
Každé víťazstvo má svoje obete.
Čím dokonalejšie je víťazstvo — ako víťazstvo dobra nad zlom — tým tvrdšie obete vyžaduje.
Kráľ mučeníkov, Ježiš Kristus nám dal príklad. Jemu záležalo jedine na cti nebeského Otca. Prišiel ako Boh, aby pozdvihol hriechom potupenú česť Boha. Stálo ho to jeho Božskú Krv!
Pane Ježišu, a my tak málo pamätáme na tvoju česť! Nám skôr ide zväčša len o vlastnú česť. Preto cúvame, alebo vstupujeme medzi tvojich nepriateľov..., aby sme sa stali ich priateľmi.
Svätý mučeník dňa, Tomáš Becket, to urobil naopak; rozišiel sa s priateľom — kráľom, aby si udržal priateľstvo Ukrižovaného! V tom zvíťazil!
My však často klesáme! Veď dvom pánom nemožno slúžiť!
PREDSAVZATIE
Veľmi často budem opakovať: «Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu!»
Dokážem to prakticky!
Miriam Liptovská, celý rok so svätými