Sporadicky sa objavujú správy, že kňazi rehoľníci a rehoľnícky sa zapájajú do pomoci v tomto čase pandémie.

Média skôr dávajú do popredia tie inštitúcie, ktoré nemajú priamo kresťanský názov, aby nerobili Cirkvi reklamu. Možno ste tiež zachytili, že mnohí kňazi a rehoľníci pomáhali pri testovaní uplynulý víkend. Cirkev sú však všetci pokrstení. A kto by vymenoval všetkých, ktorí konajú dobro. A viem, že mnohí pomáhali pri testovaní, podľa hesla; „lebo som veriaci a je samozrejme, že pomáham“.

Nič nové pod slnkom – je to tradícia Cirkvi. Cirkev bola vždy charitatívna – ináč by sa spreneverila zakladateľovi Ježišovi Kristovi. Napísal som „vždy“, - teda aj v časoch, keď sa o nej píše, že bola..., jednoducho tá najhoršia. Dôkazom charitatívnosti Cirkvi je aj jedna z najväčších osobnosti 16. storočia Karol Boromejský, ktorého si dnes pripomíname. Je aj jednou z hlavných postav prvého románu od A. Manzoniho: Snúbenci. Práve tento román mi ho priblížil.

V životopisoch dnešného oslávenca čítame: O svojich veriacich sa staral aj v časoch moru a hladu. Nedbal na nebezpečenstvá, keď ho napomínali, aby sa šetril, mal jedinú odpoveď: „Dobrý pastier dá aj život za svoje ovce.“ Táto jeho praktická kresťanská láska sa veľmi výrazne prejavila pri vypuknutí moru v Miláne v auguste 1576. Arcibiskup bol v tom čase na pastoračnej vizitácii mimo mesta. Keď sa dozvedel o pohrome, bez meškania sa ponáhľal do Milána. Kým guvernér a iní vysokí úradníci utekali zo zamoreného mesta, arcibiskup chcel byť pri svojich postihnutých veriacich. Pre každý prípad urobil 9. septembra testament, v ktorom poručil celé svoje osobné imanie hlavnej milánskej nemocnici. A potom sa celkom dal do služby chorých a zomierajúcich. Okrem duchovnej služby poskytoval úbožiakom aj hmotnú pomoc, nakoľko mu to jeho možnosti dovoľovali. Dokonca i oltárne plachty dal do špitálov. Mor si vtedy vyžiadal v Miláne 18 000 obetí.

Zomrel od vyčerpania 46-ročný, 3. novembra 1584. Môže byť pre nás príkladom v tomto čase pandémie i orodovníkom.