Koho chcú bohovia potrestať urobia ho pedagógom, hovorí grécka múdrosť.
Viktória Montana slovenská publicistka, katechétka, autorka mnohých kníh o výchove (napríklad Nebojte sa života, a mnohých učebníc náboženstva) s tým plne súhlasila a dodala, že aj v breviári sú modlitby za vychovávateľov na poslednom mieste.
V našej spoločnosti vidíme, že učitelia sú nedocenení. V minulosti mali autoritu, preto dokázali dobre vychovávať. Dnes u rodičov má vždy dieťa pravdu a útočia na učiteľov.
Je to pritom skutočné náročné a dôležité povolanie. Naša zosnulá v ňom vynikala. Ako učiteľka a katechétka mala veľa vďačných žiakov, ktorí na ňu spomínajú.
Písmo sväté hovorí: Rozumní sa budú skvieť ako lesk oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky. (Daniel 12,3)
Predpokladám, že je to tak aj s našou zosnulou. Veď kto urobí niečo pre spoločnosť ak nie učiteľ, ktorý vychová dobrú nasledujúcu generáciu? A to náš Tvorca ocení.
Domnievam sa, že by bolo málo ohodnotiť jej kvality, keby nemali dopad na nás. Rodičov teší ak pochvália ich dieťa – je to chvála rodičov. Trénera poteší ak sa jeho zverenec dostane do ligy, prípadne reprezentácie... Mňa napríklad teší, že mnohí moji miništranti sú mi teraz kolegami (v čom nemám absolútne zásluhu) a miništranti ktorých som trénoval kopú 1. ligu (na čom možno mám nejakú zásluhu). Učiteľa poteší ak sa jeho žiaci dostanú na výšku...
Pozerajme na to z hľadiska večnosti – z pohľadu našej zosnulej. Či ju najviac poteší – ak sa dostaneme aj my do večnosti. potom jej práca ako matky, ako učiteľky nebola zbytočná.
Nezabúdajme, že nás učí a „trénuje“ sám Boh. Ako pekne to vyjadril Karol Gounod, hudobný skladateľ, ktorý je pýchou Francúzska. Cez celý svoj život si zachoval vieru. Nikdy sa so svojou katolíckou vierou netajil a nikdy sa ju nehanbil vyznať aj verejne. Keď ho napokon navštívila smrteľná choroba, hovoril: „Nikdy som sa nesťažoval, že mi Boh to a ono v živote vzal, vždy som mu za to ďakoval a teraz mu opäť z celej duše ďakujem, Skoro by sa mi chcelo ľutovať, že mi toho nevzal viac a že mi toho ešte toľko nechal. Dokonal som svoju životnú cestu a s radosťou čakám, až sa budem môcť vrátiť k svojmu Bohu.“ A dodal: „Smrť je predsa odchod do života.“
To prajeme aj našej zosnulej, aby prešla do života.
Turzovka, 27.1.2015