Sk 7, 51 – 8, 1a, Jn 6, 30-35

U proroka Ozeáša (6, 5) čítame zaujímavú myšlienku: Preto som ich okresával skrze prorokov, zabíjal slovami svojich úst, aby tvoja spravodlivosť vyšla ako svetlo.

Zaujala ma práve veta: zabíjal slovami svojich úst. Zdá sa, že to prorok hovorí v mene Božom. Boh je však darca života a nezabíja. Pomôžeme si Jeruzalemskou bibliou. V nej čítame: ničil som ich slovami svojich úst. Boh samozrejme ani neničí. Myslí sa tu to, čo čítame u proroka Jeremiáša (1,10): Postavil som ťa..., aby si vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby si budoval a sadil. Ten istý prorok ďalej píše: Takto hovorí Pán Boh zástupov: Obratím svoje slová v tvojich ústach na oheň a tento ľud na drevo a strávi ho (Jer 5,14). V kontexte tohto textu je nám to jasné. Boh zabíja, ničí a spaľuje to, čo je zlé v človeku, aby budoval a sadil v ňom niečo nové a dobré.

Posúďte, či takto nepôsobila aj Štefanova reč (1. čítanie)? Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. Poslucháči sa postavili proti Štefanovi – tak ako sa stavali proti prorokom. To bolo to rúcanie. Ostalo to iba pritom? Nie. Na konci dnešného úryvku zo Skutkov sme čítali: Šavol schvaľoval, že ho zabili. Zabitý bol prorok – diakon Štefan. Teda nie Boh zabíja, ale človek. Boh píše rovno aj po krivých riadkoch. Zo Šavla sa stal Pavol – veľký apoštol národov.

Presne to vyjadril aj Pán Ježiš, ktorý Kafarnaumčanom i nám dnes povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“

Pán Ježiš prišiel, aby nám dal život, je chlebom života.  

Turzovka - Dom sv. Jozefa, 17.4.2018