Sk 4, 32-37, Jn 3, 7b-15

Život prvej kresťanské obce v Jeruzaleme podáva Lukáš dosť štylizovane ako zovšeobecnený obraz.

Ak si spojíme jeho slova s inými novozákonnými svedectvami o živote v prvých dobách kresťanstva, môžeme dostáť jasnejší obraz. Predovšetkým nešlo ani o idylu, ani o komunizmus (trvalé spoločenstvo všetkého majetku). V prvom čítaní sme dnes počuli: Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.

To bolo skôr prianie než skutočnosť (porovnaj Sk 6,1-2, kde sa píše o šomraní). Táto jednota bola stratená a znovu a znovu nachádzaná, ostatne tak je to v celých dejinách cirkvi. Spoločný majetok nebol bez problémov. Okrem toho sa zdá, že spoločný majetok mal za následok nedostatočnú starostlivosťou oň a nestačil na obživu. Stalo sa to na základe silných eschatologických nálad. Čakal sa skorý druhý príchod Pána.

Preto Pavol vážne varuje Solúnčanov (2 Sol 3,10-13), keďže už poznal skúsenosti jeruzalemskej obce. Usudzuje sa totiž, že Pavlova zbierka pre obec v Jeruzaleme bola vyvolaná chudobou, do ktorej sa Jeruzalemská obec dostala vplyvom spomínaného spôsobu života, ktorý bol neskôr v kresťanstve opustený.

Hlavne sa nesmie prehliadnuť, že ústredným poslaním apoštolov bolo vydávať pôsobivé svedectvo o vzkriesenom Kristovi. Toto zostáva ako hlavné poslanie cirkvi i naďalej. (Podľa P. Ing. Aleš Opatrný)

Dajme tento text do súvisu s Nedeľou Božieho milosrdenstva keď sme si pripomínali, že Ježiš odovzdal apoštolom svojho Ducha a dal im poverenie a zodpovednosť odpúšťať hriechy. Dnes sme v prvom čítaní počuli: všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval.

Pravdaže, nie je vôbec správne, považovať uvedenú správu zo Skutkov apoštolov výlučne za nejaký symbolický obraz a odsúvať ju niekam do čisto duchovnej roviny. Samozrejme ako badať z vyššie napísaného, nemôžme ho ani idealizovať, ale uvážme toto: Prví kresťania predávali polia či domy a utŕžené peniaze kládli apoštolom k nohám. V prípade odpúšťania hriechov sa zvláštnym spôsobom uskutočňuje slovo, že veriaci kladie apoštolom k nohám to, čo je bytostne jeho (to je svoje hriechy a slabosti) a práve sviatostným odpustením sa jedinečným spôsobom uskutočňuje i to, že sa milosť rozdeľuje podľa toho, kto ako potrebuje.

A vidíme tu podstatný rozdiel. Predaný majetok mohol pomáhať iba dočasne, kým sa peniaze neminuli. Milosti odpustenia sa neminú. Pomáhajú znova sa narodiť... aby každý, kto verí, mal v ňom večný život – dnešné evanjelium.

Turzovka, 10.4.2018