Nm 21, 4-9, Jn 8, 21-30
Včera mi zavolal jeden pán, ktorého som už roky nevidel.
Pýtam sa ho ako sa má. On: Som pred smrťou. Vôbec to nehovoril preto, že by bol na tom tak zle, Jednoducho tým vyjadril, že žije, že je pred smrťou. A z tejto jeho poznámky badať, že myslí na smrť a dá sa predpokladať, že sa naň pripravuje.
Je potrebné myslieť na smrť, pripravovať sa na ňu? Secundum quit – hovoria filozofi. Podľa toho z akého pohľadu sa na problém pozeráme.
V človeku je zakódovaná túžba po živote. Človek je však „uštipnutý hadom smrti“, je odsúdený na smrť. V prvom čítaní sme počuli ako had pre izraelitov nebol symbol, ale skutočnosť. Práve medený had Mojžišom zhotovený bol pre nich záchranou. Aj keď dočasnou. Z nášho pohľadu na nich, po stáročiach, to ich situáciu nemení. Pre nás žili dávno a či zomreli o hoc aj o sto rokov neskôr, nič to z pohľadu storočí neznamená.
Ak by sme brali život iba z tohto náhľadu, presnejšie žili len pre tento život, myslieť na smrť bolo by predlžovanie agónie.
Pán Ježiš hovorí o porážke hada, hovorí o konečnom víťazstve nad smrťou. Pripomeňme si jeho slova: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec. A ten ktorý ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samého, lebo ja vždy robím, čo sa páči jemu.“ Vyzdvihnutie je ukrižovanie. A práve jeho ukrižovanie nám pomohlo. Ak si pripomíname smrť z tohto pohľadu, tak môže byť pre nás motiváciou. A to môže byť pre nás obohatením. Potom o nás nemusí platiť: zomriete vo svojom hriechu.
Takže: Všetci sme pred smrťou.
Turzovka, 20.3.2018