Mich 7, 14-15. 18-20, Lk 15, 1-3. 11-32

Zaznel príbeh, ktorý sa dobre počúva.

A je skutočne pekný. Psychologicky dobe načrtnutý. Potvrdzuje, že srdce človeka sa nezmenilo ani po 2 000 rokoch.

Ľahko sa v ňom nájde mladý človek, ktorému je tesno v usporiadanej a dobrej rodine, nájde sa v nej človek, ktorý mal elán a veľké nádeje a rozpadli sa mu ako mydlová bublina, nájde sa v nej človek, ktorý ide za preludmi. Vidí sa v ňom človek, ktorý je na dne a ľutuje sa, lebo je pod úrovňou svíň. Stotožní sa s nim človek, ktorý sa vracia s obavami a neistotou. Identifikuje sa v ňom ten kto je po veľkých obavách opäť v „náruči otca“.

A čo my? Kde sme sa našli? Našli sme sa tu vôbec? Ak nikde vo vyššie spomenutých situáciách, tak sme tým synom na ktorého zabúdame. Necítime sa dobre tam, kde sa iní radujú a veselia. A to bol práve ten zabúdaný starší syn, ktorý sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť.

Akú šancu má tento starší syn, ktorý toľko rokov otcovi slúžil a nikdy neprestúpil jeho príkaz? Čo ho čaká? Má dve možnosti. Buď prejsť tortúrou mladšieho, alebo začať sa radovať s radujúcimi, plakať s plačúcimi (porovnaj Rim 12,15)!

Nedá sa ostať pred domom, alebo dokonca v dome a nezdieľať postoje otca k bratovi.

Turzovka, 3.3.2018