Dan 9, 4b-10, Lk 6, 36-38

Dnešné čítania má vedú k uvažovaniu o pokore (a dúfam i nasledovaniu).

Na úvod si zoberme myšlienku Don Bosca: O Bohu zmýšľajte s vierou, o blížnom s láskou, o sebe s hlbokou pokorou.

O Bohu rozprávajte s úctou, o blížnom, ako by ste chceli, aby sa hovorilo o vás, o sebe hovorte pokorne alebo mlčte.

Daniel sa postavil pred Boha s vierou a hovoril o ňom s láskou: Pane, Bože veľký a hrozný, ktorý zachovávaš zmluvu a si láskavý k tým, čo ťa milujú a zachovávajú tvoje nariadenia... Pánovi, nášmu Bohu, svedčí milosrdenstvo.

O sebe (i o nás) hovorí s pokorou:

Zhrešili sme, konali sme ničomne a žili bezbožne; vzopreli sme sa a odklonili od tvojich nariadení a od tvojich ustanovení. Neposlúchali sme tvojich sluhov, prorokov...

Tebe, Pane, pristane spravodlivosť a nám zahanbená tvár... pretože porušili vernosť voči tebe.

Ak budeme mať postoj Daniela, potom budeme ináč prijímať Ježišove slova: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám...“

Prijali sme s vierou a láskou Ježišove slova? Tak je dobre. Potom ak máme úctu k blížnym a chcem im tak dobre ako sebe, potom sme k nim milosrdní, máme ich v úcte a odpúšťame im. Lebo pokora srdca nežiada, aby si sa pokoroval, ale aby si sa otvoril. Práve ona je kľúčom k zmene. Až potom môžeš dávať a prijímať (Exupéry). Otvorme sa teda pre iných. Veď aj my sme radi ak je k nám milosrdný Boh i ľudia. Sme radi ak nás neposudzujú, sme radi ak nám odpúšťajú.

Nakoniec sa otestujme: Nakoľko si pokorný zistíš z toho nakoľko si veselý. (P. Rosso)

Turzovka – Dom sv. Jozefa, 26.2.2018