2 Sam 5, 1-7. 10, Mk 3, 22-30
Niektoré slova vznikli, zachovali sa a používajú iba v náboženskej reči.
Medzi ne patrí aj slov „rúhať sa“. V Slovníku slovenského jazyka sa popisuje ako hrubo urážať slovami alebo skutkami toho, ktorého treba mať podľa ustálených zvyklosti úcte. Aj klasici slovenskej literatúry toto slovo používajú vo vzťahu k Bohu. Napríklad Jégé ma: Rúhal som sa bohu. Škultétyováˇ: Rúha sa našej viere. Kalinčiak: Rúha sa nebu. Kukučín: Z úst otca zaznie kliatba a rúhanie, Jilemnický: Nerúhaj sa Eva, čo to rozprávaš.
Čo je to rúhanie z pohľadu viery?
Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) v čísle textu 2148 píše: Rúhanie je priamo proti druhému prikázaniu. Spočíva v tom, že sa proti Bohu vyslovujú – vnútorne alebo navonok – slová nenávisti, výčitky a provokácie, že sa o Bohu hovorí zle, že chýba k nemu úcta v reči a že sa zneužíva jeho meno. Svätý Jakub karhá tých, čo sa rúhajú „vznešenému menu [Ježiša], ktoré sa vzývalo“ nad nimi (Jak 2,7). Zákaz rúhania sa vzťahuje i na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým alebo proti posvätným veciam. Rúhaním je aj odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, zotročovali národy, mučili alebo zabíjali ľudia. Zneužitie Božieho mena na spáchanie zločinu vyvoláva odmietnutie náboženstva.
Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu a jeho svätému menu. Svojou povahou je ťažkým hriechom.
Skrátene v čísle textu 2162: Druhé prikázanie zakazuje akékoľvek nevhodné použitie Božieho mena. Rúhanie spočíva v používaní Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a svätých urážlivým spôsobom.
Rúhanie pripisovali nepriatelia i Ježišovi Kristovi. Preto ho aj odsúdili. Napríklad:
Počuli ste rúhanie. Čo na to poviete?" A oni všetci vyniesli nad ním súd, že je hoden smrti (Mk 14:64)
Židia mu odpovedali: "Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale za rúhanie, preto, že hoci si človek, robíš sa Bohom." (Jn 10:33)
Ale Ježiš mlčal. Veľkňaz mu povedal: "Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn."
Ježiš mu odvetil: "Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch."
Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: "Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. (Mt 26,63-65)
Nijako nás neprekvapuje, že Sv. Pavol upozorňuje mladé cirkevné spoločenstva, aby sa rúhania chránili.
Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst. (Kol 3:8)
Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. (Ef 4:31)
Aj dnešné evanjelium nám hovorí o rúhaní proti Duchu svätému.
Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ Lebo hovorili: „Je posadnutý nečistým duchom.“
Aj na základe týchto slov sme v KKC čítali: Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu a jeho svätému menu. Svojou povahou je ťažkým hriechom.
Sám Pán Ježiš nám dnes povedal: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Potvrdzuje milosrdenstvo. Nemôže odpustiť tomu, kto sa na neho neobracia s lásku a ľútosťou, lebo ho považuje za posadnutého.
Kresťan si preto dáva pozor na svoje vyjadrovanie. A nielen k Bohu a svätým veciam. Láska totiž nehovorí nič nehanebné. Máme veru čo robiť, aby sme sa nedali zlákať hrubým vyjadrovaním, najmä ak sa to v našej spoločnosti pokladá za bontón. Najľahšie v tom uspejeme, ak necháme Pána Ježiša, aby v nás udržoval jemnosť a čistotu srdca. Apoštol Pavol píše vo svojich listoch aj takto: „...ani mrzkosť, ani hlúpe reči a neprístojné žarty, lebo to sa nesluší; radšej vzdávajte vďaky“ (Ef 5,4) a tiež už dnes citované: „Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst.“
Nejde tu však iba o slová, ale aj o správanie, ktoré je dnes často bezočivé, opovážlivé, drzé, cynické... Slušné správanie voči človekovi, ktorý stojí vedľa mňa, je troškou nehy z lásky Pána, ktorá preniká naše vzájomné vzťahy. Takisto je to spôsob, ktorým berieme na vedomie dôstojnosť človeka, nech je akýkoľvek: starý, nevládny, handicapovaný, mladý, chorý, atď. Každá ľudská bytosť má v Božích očiach nekonečnú hodnotu a naša slušnosť je priamo úmerná cene, ktorú človekovi pripisujeme. A o to viac to má byť zjavné voči Stvoriteľovi.
Turzovka, 22.1.2018