Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Svätý Jozafát Kuncevič sa stal mučeníkom pri apoštolskej práci za zjednotenie pravoslávnych s Rímom.

Pochádzal z pravoslávnej rodiny. Narodil sa pravdepodobne roku 1580, a to vo Volodymyre (Wlodzimierz), v dnešnej západnej Ukrajine. Pri krste dostal meno Ján.

 Po získaní základných vedomostí poslali rodičia Jána do litovského mesta Viľňusa. Tam sa chlapec dostal do styku s veriacimi a duchovnými východného obradu, ktorí boli zjednotení s Rímom. Toto zjednotenie sa uskutočnilo v rokoch 1595-1596 dohodou v Ríme a jej prijatím na synode v Breste (Litovskom). Ján sa rozhodol pridať k zjednoteným.

Pod vplyvom jezuitov vstúpil roku 1604 do rehole sv. Bazila vo Viľňuse. Tam prijal rehoľné meno Jozafát, ktoré odvtedy používal Po začlenení sa do rehoľného života a po doplnení teologického štúdia bol roku 1609 vysvätený za kňaza. Ako rehoľný kňaz mal Jozafát isté povinnosti v kláštornej komunite, ale popritom sa venoval aj apoštolátu mimo kláštora. Bol veľmi dobrý kazateľ. A keďže bol pritom i vzdelaný a nábožný, jeho kázne silno pôsobili na poslucháčov. Katolíkov upevňovali vo viere a mnohých pravoslávnych privádzali k zjednoteniu s Rímom.

Už štyri roky po kňazskej vysviacke vymenovali rehoľní predstavení Jozafáta za igumena (predstaveného) baziliánskeho kláštora v Byteni a o rok neskôr za archimandritu (vyššieho predstaveného) vo Viľňuse. Jeho schopnosti však upútali aj pozornosť vyšších cirkevných predstavených. Kyjevský metropolita Velamin G. Ruckyj ho vymenoval za koadjútora vekom pokročilého polockého arcibiskupa a v novembri 1617 ho vysvätili za biskupa. Keď starý arcibiskup o rok neskôr zomrel, Jozafát sa stal jeho nástupcom.

Jozafát netúžil po hodnostiach. No v tomto prípade vedel, že neprijíma pocty, ale ťažké a nebezpečné poslanie. A chcel ho vykonávať dôsledne, bez ohľadu na následky, ktoré môže vyvolať jeho horlivosť v Božej službe.

Jozafát bol arcipastierom a zároveň misionárom, apoštolom zjednotenia pravoslávnych s Rímom. Ako arcipastier sa usiloval predovšetkým pozdvihnúť úroveň svojich duchovných. Každoročne ich zvolával na synodu. Okrem toho ich osobne navštevoval; viedol ich k poriadku v živote a v kostole, k dôstojnému sláveniu bohoslužieb a k solídnemu vyučovaniu kresťanskej náuky. Na pomoc vyučovaniu im zostavil katechizmus.

Zvlášť ťažký bol jeho apoštolát zjednotenia. Jozafát sa mu však venoval so zápalom a kázňami, rozhovormi i písaním dosiahol pekné výsledky. Ale od roku 1620 začali pravoslávni s pomocou Kozákov systematický boj proti zjednoteniu s Rímom. V polockom arcibiskupstve viedol protirímsku propagandu istý Melecij Smotrickij. Podarilo sa mu pobúriť proti arcibiskupovi ľudí najmä vo Vitebsku. Keď tam Jozafát prišiel, ľudia ho prepadli v jeho biskupskom dome, zbili ho, dobodali oštepmi a nakoniec dorazili veľkou sekerou. Jeho telo hodili do rieky Dviny. Bolo to 12. novembra 1623.

O niekoľko dní voda vyplavila arcibiskupovo telo. Veriaci ho pochovali najprv v Polocku a neskôr v Biale. Roku 1916 previezli jeho telesné pozostatky do Viedne a roku 1949 do Ríma, kde sú uložené v chráme sv. Petra pod oltárom sv. Bazila Veľkého.

Polockého arcibiskupa a mučeníka Jozafáta vyhlásil za blahoslaveného roku 1643 pápež Urban VIII. a za svätého Pius IX. roku 1867. Pápež Pius XI. pripomenul trojsté výročie mučeníckej smrti sv. Jozafáta roku 1923 osobitnou encyklikou.

 

Niečo k jeho duchovnej formácii:

Prvá známa udalosť spojená s duchovným životom sv. Jozafáta sa viaže k jeho detstvu. On sám o tom rozprával svojmu duchovnému, baziliánovi Genádiovi Chmeľnickému. Keď bol Ivas (krstné meno Jozafáta) ešte malým chlapcom, prišiel raz s mamou do cerkvi sv. Paraskevy vo Volodimire Volinskom, kde bol pokrstený. Uvidiac ikonu Ukrižovaného opýtal sa mamy, čo táto ikona označuje. Mama mu vysvetlila, že je to obraz nášho Pána, Bohočloveka, Ježiša Krista, ktorý pre našu spásu zostúpil na zem, prijal ľudské telo a zomrel za nás na kríži. Ako sám hovorí:  „V tej chvíli som pocítil, ako akási ohnivá iskra prenikla moje vnútro, následkom čoho sa všetky chrámové bohoslužby stali pre mňa potešením. Začal som ich poznávať a za takmer tridsať rokov môjho života si nepamätám, že by som bol vynechal bohoslužby.“  Táto udalosť z jeho života je dôležitá, lebo mala hlboký vplyv na ďalší duchovný rozvoj Jozafáta.

Charakteristická pre jeho život je láska k obradu a bohoslužbám. Jozafát i ako aj iní jeho súčasníci, nemali možnosť systematicky študovať teológiu. Tento nedostatok v jeho živote nahradili chrámové bohoslužby, ktoré sa stali základom pre jeho teologické vedomosti a formovali jeho duchovný život. Bol očarený krásou Božieho domu a nádheru svätej liturgie si cenil nadovšetko. Avšak po príchode do Viľna nepripojil sa k nejakému pravoslávnemu spoločenstvu, kde sa bohoslužby konali v plnej kráse, ale začal navštevovať úbohú, v tom čase jedinú zjednotenú cerkev, do ktorej chodilo zopár ľudí. Už tu začínalo byť jasným to, že Jozafátovi ide o viac, než len o nádherný spev a krásne obrady. Jozafát pochopil to, o čo sa Ježiš modlil pri tajomnej večeri:  „Aby všetci boli jedno“,  je Božia vec. Je veľkým hriechom trhať mystické Kristovo Telo na malé kúsky. Nemožno z Evanjelia vymazať Ježišove slová o Petrových kľúčoch. Je len jedna hlava – sám Kristus, a na zemi viditeľný zástupca, rímsky biskup.

 Zdroj: Životopisy svätých