Flp 3, 20 – 21, Jn 14, 1 – 6
Neuveriteľné sú príbehy, ktoré napíše sám život.
Medzi ne patrí aj nasledujúci, opradený rôznymi legendami. Charles Francis Coghalant, narodený v r. 1841, náhle zomrel v r. 1899 v Texase, kde bol na umeleckom turné, kde bol pochovaný. Rok nato (1900) tam bol uragán, ktorý odplavil časť cintorína. Roku 1908 kanadský rybár vylovili nejakú rakvu so strieborným štítkom: Charles Francis Coghalant. Osem rokov plávala jeho rakva po moriach, kým sa vrátil do svojho sídla na Ostrov princa Eduarda. Aj keď príbeh má aj inú verziu (https://magazin.centrum.sk/print.xml?get[article]=873907), táto má podobnosť s našim zosnulým.
Váš zosnulý A... sa po viac ako ôsmich rokoch vracia do svojho rodného mesta. Nie, nebrázdil vody oceánov, ale moria rôznych problémov a životných ťažkosti, chorôb, keď za pracou odišiel do cudziny. Nebol sem donesený morskými prúdmi, ale svojimi príbuznými, ktorí usúdili, žeby to bola jeho vôľa. Tým ste naznačili určitý kolobeh života – zrodenie a smrť. Čo všetko za tých 50 rokov života prežil! Teraz sa uzatvára kolobeh jeho života. Všetkým jeho životným cestám je koniec! Je to však koniec? Ak by bol – človek by bol tou najtragickejšou bytosťou!
Je tu však nádej. V prvom čítaní sme počuli: Naša vlasť je v nebesiach... Preto duchovný spisovateľ Bolinger napísal: Ľudská duša je ako poštový holub. Vracia sa k svojmu Stvoriteľovi. Ak sa priam neuveriteľne vrátil Coghalant po ôsmich túlavých rokoch na mori do svojho sidla, tak sa vracia aj náš zosnulý A... k svojmu Stvoriteľovi.
Našu dôveru preto skladáme v slová Pána Ježiša, ktorý povedal: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.
Pán nás volá a dodáva: A cestu, kam idem, poznáte. Poznávajme teda cesty života a nášmu zosnulému pomáhajme modlitbami i obetou sv. omše aby našiel miesto, ktoré mu pripravil Pán života a smrti.
Turzovka, 24.11.2017