Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Zach 2, 14-17, Mt 12, 46-50 

Keď ide malé dieťa počas svätého prijímania „na krížik“, zvyčajne ide spolu s rodičmi, alebo starými rodičmi.

Keď potom dávam prijímanie ich sprievodcom, uvedomím si často vzájomnú podobnosť a pomyslím si, takto vyzerali rodičia pred 30 rokmi, starí rodičia pred 60 rokmi. Alebo takto bude vyzerať to dieťa po spomínaných rokoch.

Nededíme iba vonkajší vzhľad. Veľakrát i povahové črty. A tie možno ešte viac. Odovzdávanie telesnej podobnosti je na základe génov automatické, bez vedomia rodičov. Zdá sa mi, že odovzdávanie povahových čŕt je už nie také automatické. Prečo? Lebo rodič formovaním svojej povahy odovzdáva už usmernenú (alebo neusmernenú) letoru. Formovaním seba, pomáha svojim deťom, ale i okoliu.

Možno preto slávime dnešný sviatok Obetovania Panny Márie, aj keď sa na západe pomaly presadzoval a po Tridentskom koncile bol aj zrušený. Preto zrušený lebo sa opiera o novozákonný apokryfný spis nazývaný Jakubovo prvoevanjelium (lat. Protoevangelium Jacobi). Aj keď Druhý vatikánsky koncil porušil sviatky bez historického a biblického základu, dnešný bol ponechaný, aj napriek vzniku na podnet apokryfu preto, lebo Panna Mária sa celkom obetovala Bohu a úlohe, ktorú jej určil v dejinách spásy. Týmto dáva podnet všetkým kresťanom, aby ju v tejto obetavosti nasledovali.

Aj Panne Márii bola obetavosť odovzdaná od rodičov, ktorí ju v detstve priviedli do chrámu a tak jej zakódovali obetavosť. Toto chce Mária odovzdať i nám. Čo teda robiť aby Máriin syn aj o nás mohol povedať: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka.“

Na pomoc si zoberme starodávneho mystického autora Pseudo – Makariusa, ktorý prirovnáva dušu k veľkému mestu. Uprostred je krásny hrad, vedľa neho tržnica a vôbec inštitúcie, čo patria do mesta. Nepriateľ, totiž dedičný hriech obsadil okolie hradu, to symbolizujú naše zmysly. A preto sme tak často znepokojovaní. Z tržnice dolieha zvuk aj do hradu. A tam v hĺbke svojej duše môžeme prijať, alebo odmietnuť tieto pokušenia. Do hradu nášho vnútra duše, by sme si nemali pustiť hriech. Sv. Terézia Avilská, možno inšpirovaná týmto autorom, napísala knihu „Hrad vnútra“. Hovorí, že tam môžeme viesť dialóg s naším Pánom bez toho, že by sme sa dali vyrušovať tržnicou.

Lenže, a možno mi dáte za pravdu, veľakrát sme vnútorne rozdelení. Tá tržnica, obrazne povedané, priveľmi dobiedza do hradu našej duše. A to je veľa ráz nepríjemné a pre nás unavujúce. Človek nasledujúci Máriu sa nielen vyhýba hriechu, ale očisťuje si srdce, aby sa vrátil k vnútornému pokoju. Cieľom askézy - duchovného cvičenia je snaha očisťovať svoje myšlienky v hĺbke srdca.

Preto nesmieme ostať iba pri mravných poučovaniach. Potrebné je učiť sa vzťahu k Bohu, ktorý by mal vychádzať, presnejšie uskutočňovať sa v hĺbke srdca a nie vonkajšími skutkami. Preto je Ježiš taký kritický voči farizejom. 

To asi môže mať za dôsledok, že množstvo ľudí dodržiava navonok prikázania, ale ako keby stále považovali príslušnosť k Cirkvi, vieru, dodržiavanie prikázaní za bremeno.

Je to ako keď Izraeliti odišli z Egypta. Stále pozerali za mastnými hrncami. Mojžiš ich učil niečomu inému. Preto robí zle človek, keď chce liečiť nepokoj drogami, liekmi,  i falošným mysticizmom. Kresťanská spiritualita nám ponúka možnosti ako nadobudnúť pokoj.

Práve z pohľadu na dedičnosť, v úvode spomínanú, si uvedomujeme, že dráma umučenia a smrti Božieho Syna odzrkadľuje drámu človeka, ktorý je zamotaný do dedičného i osobného hriechu. Vážna je situácia celého ľudstva, a v nej každého z nás, keď Boho-Človek „musel“ prijať na seba taký ukrutný osud: musel veľa trpieť, byť zavrhnutý, pohŕdaný a ukrižovaný (por. Lk 9, 22).

Preto si uvedomme, že aj my sme boli pri krste obetovaní Bohu. Veľký kazateľ a svätec sv. Ján Zlatoústy v kázni novokrstencom vystihuje, čo z nás robí krst, týmito slovami: „Pokrstení nie sú len slobodní, ale aj svätí, nielen svätí, ale aj spravodliví, nielen spravodliví, ale aj synmi, nielen synmi, ale aj dedičmi, nielen dedičmi, ale aj bratmi Kristovými a nielen Kristovými bratmi, ale aj spoludedičmi, nielen spoludedičmi, ale aj údmi, nielen údmi, ale aj chrámom, nielen chrámom, ale nástrojom Ducha“.

V knihe Nepokoj Boží rozpráva holandský maliar Jean Verkade (predstaviteľ nabizmu), ako sa stal kresťanom. Okrem iného píše: Rozumovo som sa blížil k Cirkvi stále viac. Bál som sa len záväzkov, ktoré som mal na seba vziať a nemohol som ešte veriť skutočne. Rozprával som to duchovnému. Nečudoval sa a povedal mi jednoducho: „Pokiaľ nie ste pokrstený, nemôžete veriť ako my, lebo nadprirodzená cnosť viery je milosť, ktorá sa nám dostáva pri krste. Až budete pokrstený, je pravdepodobné, že zmiznú všetky ťažkosti a pochybnosti. A tak sa aj stalo.“

Takže zdedili sme množstvo dobra. Môžeme nasledovať Pannu Máriu.

Turzovka, 21.11.2017




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2022.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.