Lev sa narodil pravdepodobne koncom 4. storočia.
Už od mladosti žil v Ríme, stal sa tu významným duchovným a pomáhal pápežom Celestínovi I. a Sixtovi III. pri plnení ich neľahkej úlohy. Roku 440 ho zvolili za pápeža. Bol výborným kazateľom. Roku 450 zachránil Rím pred spustošením Hunmi, ktorých viedol strašný Atila. O tri roky neskôr opäť zachránil mesto od vraždenia Vandalov.
NAJSVÄTEJŠÍ JE NAJSMELŠÍ!
Najväčší pápež kresťanského staroveku vedľa svätého Gregora Veľkého je pápež Lev L, syn vznešeného Rimana Kvintiliána. Po smrti Sixta III. r. 440 bol jednohlasne zvolený za pápeža. Pomery boli vtedy nadmieru ťažké. Západ i Východ boli rozdelené; v Cirkvi sa na Východe šíril blud monofyzitizmus a byzantskí hodnostári žiarlili na Rím. Navyše k Rímu sa blížil « bič Boží », hunský kráľ Atila so svojím vojskom.
Čo neurobil pápež! Odobral sa v ústrety Atilovi do severnej Itálie k rieke Pádu. Najprv sa dlho modlil, potom vstal a sám s Bohom sa postavil proti mračnu hunského vojska a jeho veliteľovi Atilovi.
Bola to neslýchaná udalosť. Pápež sa odvažuje pred najväčšieho nepriateľa kresťanov. Neberie do ruky meč, ale kríž. Za sprievodcu si ponecháva len dvoch radcov a svojho anjela strážcu. Takáto smelosť prekvapila aj divokého vodcu, pripustil ho k sebe. Oddá sa vypočuť, alebo aspoň vidieť toho, kto sa nebojí Atilu! Pápež so smelosťou a priamosťou dieťaťa prehovoril:
— Atila! Ty, ktorý si si podmanil už celú zem, ty víťaz nad mnohými národmi, ty zamýšľaš podrobiť si aj Rimanov, ktorí dosiaľ vládli svetom. Prosím ťa, premôž teraz sám seba tak, aby tí, ktorí doteraz pocítili tvoj bič, pocítili tvoju dobrotivosť!
Atila úžasom ustrnul! Ešte nikdy nevidel takú velebnú tvár, také nadšenie sálajúce z očí. Ešte nikdy nepočul takú výrečnosť ducha a jazyka. Spokojne odpovedal:
— Nech si ktokoľvek, človek alebo anjel, Rím a Itália ti budú vďačné za svoju záchranu. Dokázal si mi málo slovami, čo nedokázali cisári so všetkými vojskami. Ďakuj Bohu, že si jeho sluhom.
O tri roky prihnali sa na Rím Vandali s kráľom Genzerichom. I tento raz sa Lev I. odvážil predstúpiť pred vodcu. Dosiahol tiež veľa — mesto bolo ušetrené od ohňa a obyvatelia od vraždenia.
Okrem vonkajších náporov musel pápež Lev I. čeliť vnútorným nepriateľom Cirkvi. Na Východe sa šíril blud mononofyzitov, ktorí popierali dvojakú prirodzenosť v Kristu Ježišovi. Uznávali v ňom správne jedine božskú osobnosť a božskú prirodzenosť, ale nesprávne popierali v ňom ľudskú prirodzenosť. Pápež schválil zvolanie snemu do Chalcedónu r. 451. Sám sa ho nemohol zúčastniť, ale poslal naň troch svojich legátov, ktorí snemu predsedali. Na sneme sa čítal Levov «Dogmatický list». Zhromaždenie po jeho prečítaní jednohlasne zvolalo: «Toto je viera otcov! Toto je viera apoštolov; tak veríme všetci; skrze Leva prehovoril Peter!»
Svätý Lev horlivo bránil primát svätého Petra proti Carihradu. Žiarlivo chránil čistotu viery a cirkevné zákony. Jeho kázne hovorili k rozumu i k srdcu. Dokázal aj strhávať k nasledovaniu, nielen zapaľovať. V tom je naozaj veľký. Všetkým kresťanom na dosiahnutie dokonalosti odporúčal ako najosvedčenejšie prostriedky:
1) modlitbu
2) pôst
3) milosrdenstvo.
Sám v tom veľmi vynikal. Vynikal ako veľký teológ, ale súčasne ako múdry a milujúci otec. Dokázal spravodlivosť spájať s láskou. Veľa kázal, veľa písal, ale vedel si nájsť čas v modlitbe padnúť pred Velebnosť Božiu. Len potom sa púšťal do činnosti. Inakšie si ani nemôžeme vysvetliť jeho prácu, jeho odvážnosť, jeho smelosť. Smelosť Leva vedel spojiť s priamosťou dieťaťa, o ktorom sa náš Pán vyjadril:
«Takých je Kráľovstvo Božie!... Kto neprijme Kráľovstvo Božie ako dieťa, nevojde doň!» (Mk 10,14-15). Na maličkých sa nemožno nahnevať, aj keď žiadajú veľa. Preto «Najsvätejší je najsmelší!»
DNES
Pred každým úkonom aspoň bleskové spojenie s Bohom! A potom odvážne do diela!
Miriam Liptovská, Celý rok so svätými