Rim 4, 1-8, Lk 12, 1-7
Človek a strach – bežné spojenie.
Čo je strach? Strach je pocit znepokojenia z blížiaceho sa zla; negatívny cit, nepríjemná emócia, nepríjemný zážitok s neurovegetatívnym sprievodom, spravidla zblednutím, chvením, zrýchleným dýchaním, búšením srdca, zvýšením krvného tlaku a pohotovosťou k obrane alebo úteku; ide o normálnu reakciu na skutočné či zdanlivé nebezpečenstvo.
V dnešnom evanjeliu nám zaznelo dva razy nebojte sa: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo... Nebojte sa, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.
Dva krát zaznel protiklad nebojte sa: Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Áno, hovorím vám: Tohoto sa bojte
Takže ako prekonávať strach a ako sa „správne báť“?
Podľa Antona Pustovníka je veľmi potrebné analyzovať (skúmať) naše myšlienky, hnutia, túžby a rozlišovať ich. Usilovať sa o vyrovnanosť. Ak nám to chýba, trápi nás strach v duši, zmätok, rozháranosť v myšlienkach, smútok, nenávisť proti askétom, namrzenosť, súženie, strach zo smrti, zlé a nízke túžby, neschopnosť čností.
Čo s týmito negatívnymi pocitmi? Sv. Ignác píše (urazia sa ženy s emancipačnými snahami): Zlý duch sa k nám správa ako hádavá žena. Keď sa jej rozhodne vzoprieme, zmĺkne. Naopak, keď človek dostane strach, prípadne zaváha, tak ho ešte viac a zúrivejšie prenasleduje. Teda byť rázny! Sv. pápež Ján Pavol II. preto zdôrazňoval evanjeliový radikalizmus.
Dá sa to vyjadriť vtipnou myšlienkou G. Lloyda: Nebojte sa urobiť veľký krok. Priepasť nemôžete preskočiť dvoma malými skokmi.
Nebyť mľandravým a ľahostajným – čo je choroba dnešného človeka. A nebyť zaľúbeným do seba, citlivým na seba. Augustín to nedostižne vyjadril: Nebojte sa urážok, krížov a smrti, lebo keby škodili človeku, nebol by ich trpel človek, ktorého prirodzenosť si vzal Syn Boží.
Takže nebojme sa byť k sebe evanjeliovo radikálny, urobiť rázny rez.
Schopnosť pociťovať strach, príjemné a nepríjemné je vzácnym Božím darom. Občas je však nutné zrieknuť sa aj dovolených pôžitkov a uložiť si nejaké ťažkosti naviac. Robíme to v záujme vlastného šťastia. A nielen toho posmrtného. Šťastnejší je, kto sa naučí využívať pre dobro hlboko zakorenenú túžbu po pôžitku, aj strach z bolesti. Dokáže odolávať lákaniu k zlému, a tým sa vyhne množstvu trápenia. Nezľakne sa bársakej ťažkosti, takže môže dosiahnuť netušené pôžitky. Samozrejme duchovné o ktorých pekne píše Augustín:
Nemysli si, že ťa Nebeský otec bude ťahať nasilu. Ducha priťahuje aj láska... Nielen vôľa, aj rozkoš ťa priťahuje. Čo znamená, že rozkoš priťahuje? „Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce.“ (Ž 37,4) Jestvuje aj rozkoš srdca, ktorého slasťou je nebeský chlieb. A potom ak smel básnik povedať: „Každého priťahuje jeho rozkoš“, nie nevyhnutnosť, ale rozkoš, nie povinnosť, ale potešenie, o koľko smelšie môžeme povedať my, že to človeka priťahuje ku Kristovi, keď ho láka pravda, keď ho láka blaženosť, keď ho láka spravodlivosť, keď ho láka večný život, čo všetko je Kristus?!
Alebo majú iba telesné zmysly svoje rozkoše, a duch je ukrátený o svoje rozkoše?
Priveď človeka, ktorý miluje, a bude rozumieť, čo hovorím. Priveď túžiaceho, priveď hladného, priveď takého, čo putuje touto púšťou a je smädný a vzdychá po prameni večnej vlasti, priveď takého a bude vedieť, čo hovorím. Ale keď to poviem ľahostajnému, nebude vedieť, čo hovorím.
Keď ukážeš ovci zelenú vetvičku, pôjde za tebou. Ak ukážu chlapcovi orechy, prilákajú ho. A beží, lebo ho to tam ťahá, ťahá ho láska, ťahá ho to, bez ujmy na tele, ťahá ho puto srdca. Ak teda priťahujú pozemské potešenia a rozkoše, keď sa zjavia milujúcim, lebo je pravda, že „každého priťahuje jeho rozkoš“, Kristus, ktorého zjavil Otec, nepritiahne? Po čom túži duša väčšmi ako po pravde? (Z traktátov na Jánovo evanjelium.)
Zákopčie, 20.10.2017