Ak chceme hovoriť o sv. Michalovi a jeho kolegoch: Gabrielovi a Rafaelovi musíme začať hovoriť o láske.
Slovo „láska“ je nanešťastie v našom slovníku mnohoznačné. Vzniká tým mnoho nedorozumení. Slovom láska, milovanie sa vyjadruje tiež dvojaký odlišný postoj k ľudom i k veciam. Teoreticky to naznačujú dve grécke slova. Ak sa podívame sa do slovníku, nájdeme tam, že sa láska povie grécky eros nebo agapé. Nie sú to výrazy rovnaké. Eros znamená po niečom túžiť, chcieť sa niečoho zmocniť, pretože sa nám to ľúbi, pretože hovoríme, že to máme radi. Milovať blížneho v duchu evanjelia sa tým slovom však nedá vyjadriť. V gréckych textoch Písma sa preto používa slova agapé. Toto slovo muselo vzniknúť aby vyjadrilo Ježišovu – Božiu lásku. To neznamená zmocniť sa niekoho, ale naopak mu dávať niečo zo svojho vlastného. V Ignácových Exercíciách je posledné rozjímanie o láske. Tam sa potom hneď v úvodu vraví, že je láska v tom, že niečo zo svojho dávame a nie že berieme chamtivo od druhého.
Boh takto miluje – dáva sa. Dal niečo zo seba. Chcel sa podeliť o šťastie. Preto stvoril čisto duchovné bytosti – anjelov.
Anjeli sú duchovia, ktorí majú rozum a slobodnú vôľu, ale telo nemajú. Boh stvoril veľa anjelov. Sv. písmo spomína až deväť anjelských zborov.
Skôr než prídeme k anjelom pokračujme v poznávaní lásky a tým aj Boha i anjelov. Hodnota lásky je v tom, či chcem dať almužnu alebo veľký dar, len dobré slovo alebo stále priateľstvo, niečo, čo máme len, ako sa hovorí v kapse, alebo celého seba.
Pekne ten rozdiel ilustruje život Karla Foucaulda. Keď sa rozhodol pre misie v Afrike, nestal sa členom žiadnej misijnej spoločnosti. V tej dobe ich bolo vo Francii mnoho a medzi ich členmi boli mladí a obetaví ľudia. Vykonali v tých zemiach, kam prichádzali, mnoho dobrého. Prinášali kultúru, zlepšenie životných podmienok, umožňovali primitívnym národom vstup do civilizovanej spoločnosti. Ale aj tak sa Karlovi Foucauldovi nezdalo, že je to jadro kresťanského poslania. Kristus prišiel z neba akoby misionár na zem. Nepriniesol len dary, ale dal sám seba, stal sa jedným z nás. Preto sa i Foucauld rozhodol zájsť k jednému z najchudobnejších beduínskych kmeňov na Sahare a stáť sa jedným z nich. Neodišiel od nich ani v dobe najväčšieho nebezpečenstva, keď mali byť prepadnutí a on bol vopred varovaný. Bol tam skutočne potom zabitý.
Niečo podobné urobil Pán Ježiš. Ikony, ktoré tento motív prevzali, zobrazuje fázu tohoto zostupu a výstupu. Známe zobrazenie Božieho Slova, ako zostúpilo medzi anjelov. Sv. Michael a sv. Gabriel sa klaňajú Božiemu Synovi, pretože je pravý Boh. Ale to je pro nás dnes nezvyklé zobrazenie. Nasleduje však hneď ďalší zostup: Božie Slovo vstupuje do lona Máriinho pri zvestovaní a skoro potom do jasličiek pri zrodení v Betleheme. Ale tým Boží zostup na zemi nekončí.
Nie všetci anjeli ostali verní Bohu. Mnoho z nich sa od Boha odvrátilo a preto boli zavrhnutí. Podľa niektorých teológov preto, lebo nevedeli prijať Ježišovo poníženie – zostúpenie na zeme. Vystúpil Michal so slovami KTO AKO BOH?.
Dobrí anjeli nás milujú a chránia. Preto ich voláme strážnymi anjelmi. Vo sv. písme môžeme viackrát čítať o viditeľnom zjavení anjelov. Rafael sprevádzal mladého Tobiáša. Gabriel priniesol posolstvo Zachariášovi a Presvätej Bohorodičke. Pri narodení Ježiša Krista sa zjavil zástup nebeského vojska. Anjeli oznámili ženám Kristovo vzkriesenie.
Pozrite sa, ako o tom svedčí jedno devätnásťročné dievča. Hovorí: „Mala som to nešťastie, že som sa opustila ťažkého hriechu, za ktorý som sa veľmi hanbila. Prišiel prvý piatok a ja som mala pristúpiť k sviatosti zmierenia, ako som to pravidelne robievala. Ale nevedela som premôcť svoju hanbu. Nešla som, ale nemala som pokoj vo svojom vnútri. Stále som počula výčitky svedomia a napomínanie k spovedi. Rozhodla som sa, že na druhý prvý piatok už na spoveď pôjdem. Prišla som aj do chrámu, ale znovu som nenašla odvahu. Zdalo sa mi, že ja tam nemôžem ísť, že si to nezaslúžim. Na druhej strane som počula silný hlas: „Keď si sa nehanbila hrešiť, nehanbi sa teraz hriech vyznať.“ Napriek tomu som k spovedi nepristúpila. Prišla som domov, stále mi niečo chýbalo, s ničím som nebola spokojná. Veľmi som sa zmenila k horšiemu. Pri jednej príležitosti mi mama povedala: „Čo sa to len s tebou robí?“ V noci som nemohla spať, myslela som len na stav, s ktorým som nebola spokojná. Jedného dňa som to už nemohla zniesť. Hlas: Choď sa vyspovedať! – bol už taký silný, že som nečakal ani na prvý piatok. Hneď v ten deň som sa išla vyspovedať. Akoby mi spadol kameň zo srdca. Teraz nechápem, prečo som sviatosť zmierenia tak dlho odkladala.“
(Misionár, november 1993, s. 287)