Ezd 1, 1-6, Lk 8, 16-18

Po roku 1990 sa na Slovensku postavilo viac kostolov ako za ostatných 100 rokov.

Bolo to však väčšinou hneď po tomto roku.

Tak to bolo aj v našej farnosti. Postavili v nej: Kostol Sedembolestnej Panny Márie, Podvysoká - 1993, kaplnka sv. Jozefa,  v provinciálnom dome sestier sv. Cyrila a Metoda - 1993, kostol sv. Júdu Tadeáša, Olešná ‐ Potôčky -1997, kostol Fatimskej Panny Márie, Turkov - 2002. Iba kostol Sedembolestnej Panny Márie, Dlhá nad Kysucou bol postavený pred týmto rokom (1951).

Prečo? Ku stavbe kostola je potrebné nadšenie. A to nebolo pred týmto rokom – alebo bolo hatené.  Aká je tendencia? Nadšenie (pomaly) vyprchalo.

Niečo podobne zažil starozákonný ľud po babylonskom zajatí. Čítali sme dnes: Pán pohol ducha perzského kráľa Kýra a on vydal pre celé svoje kráľovstvo aj písomne toto nariadenie... aby v Jeruzaleme, postavili chrám. Dokonca navrátilcom, aby mohli stavať chrám naplnili ruky striebornými a zlatými nádobami, majetkom, dobytkom a vzácnymi predmetmi, okrem toho, čo im darovali dobrovoľne. Našli sa sponzori, aby chrám mohli stavať. Lenže, ako budeme čítať ďalej (aj tu v kostole) nadšenie vyprchalo, proroci museli ľud povzbudzovať aby neváhali, stavali. Motiváciou im malo byť to, že do toho chrámu príde Mesiáš.

Pouvažujem nad situáciou Izraelitov. Sedemdesiat rokov boli v zajatí. Tam si vybudovali aké-také možnosti na prežitie. Zo starozákonných kníh vieme, že mnohí tam získali dobré spoločenské postavenie. Iba pár ich si ešte niečo pamätali z vlasti – a museli byť už starí. Mnohým sa nechcelo ani vrátiť. Preto odchádzajúcim radšej darovali dobrovoľne niečo na rozbeh (dobytok) a niečo na chrám.

Tí čo sa vrátili do krajiny svojich otcov išli do ťažkej situácie. Žalmista síce spieva: Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách.

Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania.

Bola to skôr štylizácia ako realita. Krajina bola zdevastovaná, tí čo sa tam medzitým nasťahovali ich prijímali s nevôľou a museli s nimi dokonca bojovať.

Prečo sa vrátili. Je tu opäť niečo pred čim musíme žasnúť. Starozákonný ľud bol všelijaký, ale vždy sa našli ľudia, ktorí dokázali vzbudiť (obnoviť) vieru v Boha. Keď to poviem novozákonne, a takmer slovami dnešného evanjelia, boli svetlom pre ostatných.

Navrátilci z babylonského zajatia mali málo. Museli bojovať o prežitie – po stránke vojenskej i hospodárskej – ale splnilo sa na nich evanjeliové: kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, o čom si myslí, že má.“ Tí čo prišli do Jeruzalema, mali vieru, dôveru v Boha. Bolo im pridané – stali sa svetlom pre ostatných. Tí čo ostali v Babylone, mysleli, že majú životnú istotu. Bolo im to zobraté. Stratili sa v dejinách, na rozdiel od tých čo sa vrátili, lebo z nich sa narodil Mesiáš, Panna Mária, apoštoli... Boli postavení na svietnik, aby boli príkladom i nám.

Nech nám teda nechýba nadšenie, elán – ak treba aj budovať, udržiavať kostol-  ale každopádne byť svetlom pre iných.

Turzovka, 25.9.2017