1 Sol 3, 7-13, Mt 24,42-51
Zdá sa mi, že stále viac chýbajú dôvody pre život, stráca sa zmysel života.
V EÚ sme 17. (?) v pocite šťastia. Africké krajiny predčia Európu vo vyjadrení, či sú šťastní. Prečo? Asi žijú normálne.
(Stretávame sa so samovraždami, zomierajú mladí ľudia na následky alkoholu, drog a nemierneho života)
Môže nám v tom pomôcť Božie slovo dnešného dňa? Neviem. Vlastne každé Božie slovo by nám malo pomôcť. Záleží od toho, ako ho prijímame.
Sv. Pavol Solúnčanom i nám píše: Potešili sme sa z vás, bratia, popri všetkej našej núdzi a súžení, pre vašu vieru. Lebo teraz akoby sme ožili, keď vy stojíte pevne v Pánovi.
Sv. Pavol i v núdzi a súžení ožil a teší pre vieru Solúnčanov. Dopĺňa preto: Ale akú vďaku môžeme vzdať Bohu za vás, za všetku tú radosť, ktorú z vás máme pred svojím Bohom? Vo dne v noci sa vrúcne modlíme, aby sme mohli uzrieť vašu tvár a doplniť to, čo ešte chýba vašej viere.
Evanjelium s Ježišovým časovým podobenstvom nás bez myšlienkovej akrobacie vedie k zmyslu života v dvoch rovinách:
- Dať si pozor a plniť povinnosti, nemrhať energiu – to by sme chápali. Koľkí si prepijú život, premrhajú cit, lásku v zmyselnosti.
- Byť pripravený na vyúčtovanie! Nič moc pri posilnení zmyslu života. To by mohlo viesť skôr k depresii. Ale, pripravenosť môže byť tiež z dvoch pohľadov:
a. Bdelosť šoféra, vojaka, účtovníka... Nič moc
b. Bdelosť na stretnutie s priateľom. To nie je úradné, nie je to oficiálne. Plne pohody a radosti. Aké pekné je očakávanie Mikuláša, Vianoc, návštevy milovaných...
Vychádza z toho vytvoriť si vzťah k Bohu a medzi veriacimi navzájom.
Usmial som sa ospravedlňovaniu prečo nemáme v kostole deti a miništrantov: Deti, mládež má toho veľa, tooooľko starosti, musia si oddýchnuť...
Pozrite na seba: Robíte menej ako tí čo nechodia do kostola? Prejdete sa – vy starší – s námahou. Zanedbáte poriadok, rodinu, prácu? Podľa mňa nie. Ak, áno, nebolo by to správne.
A všimnime si detí čo tu máme. Patria k tým úspešnejším. Zdá sa mi, že práve omnoho viac zvládnu.
Je potrebné stretnutie s Pánom. V ňom nájsť pokoj. Potom dokážeme riešiť problémy života.
Zdá sa, že nám chýbajú aj vzájomné vzťahy. Také ako mal Pavol k svojim odchovancom – napríklad k Solúnčanom.
Zdá sa, že sme vo virtuálnej realite. Zachytil som takúto vtipnú glosu, satiru na Facebook:
Keďže nemám PC, každý deň chodím von a hovorím okoloidúcim čo som jedol, čo som robil dnes, čo chcem robiť zajtra, ako sa cítim...
Rozdávam fotografie svojho psa, svojej rodiny, ako trávim voľný čas, ako pracujem na záhrade... Tiež počúvam ich rozhovory a hovorím ako ich mám rád.
Funguje to. Už mám troch priateľov. Dvoch policajtov a jedného psychiatra.
Nikdy a nikde sa nezdieľame s takými vecami na ulici, s neznámymi ako cez PC. Robia to mnohí z nás cez virtuálnu realitu. Určite naše deti, či vnuci. Potom sa nečudujme, že nám chýba zmysle života, radosť z neho. Preto sa sťažujete: Len sedia pri PC a so mnou vôbec nerozprávajú.
Človek je stvorený pre spoločenstvo so Stvoriteľom a navzájom.
Turzovka, 31.8.2017