Rút 2, 1-3. 8-11; 4, 13-17, Mt 23, 1-12

Včera i dnes sme si čítali z útleho starozákonného spisu Rút.

Ak si ju prečítate celú, budete mať zmiešané pocity pre tzv. levirátne (švagrovské) manželstvo.

To čo sme tu prečítali  hovorí o dôvere v Boha zo strany Noemi a Rút a tiež o láske Rút k svoje svokre. Rút ide totiž do neistej budúcnosti, do cudzieho národa. Postavenie vdov (a obe také boli) bolo veľmi ťažké. Aj z dnešného úryvku sa to dá vycítiť. Rút ide zbierať stratené klásky, aby sa ako-tak uživili.

Rút sa dostalo priazne od Bóza a to nielen pri zbieraní kláskov, ale  získala budúcnosť pre seba i pre svoju svokru. Stala sa dokonca pramatkou kráľa Dávida.

Rút dôveruje Bohu, ale pre svoju záchranu aj robí čo môže. Čo by malo byť samozrejme – je v tom pud sebazáchovy. Veď človek robí všetko možne, aby si zachránil a udržal život. Je to však samozrejmosť? No, neviem!

Mnohí preflákajú život. Akoby čakali, že sa o nich postará niekto iný. Ďalší ako keby len dôverovali Bohu a nič nerobili. Poznáte tu zásadu: Pracuj, ako keby všetko záležalo od teba a modli sa, ako keby všetko záležalo od Boha.  Dá sa tu aplikovať i to známe heslo sv. Benedikta: Ora et labora.

Preto nás Pán upozorňuje: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Je to o niečom inom, ako bolo vyššie povedané? Ani nie. Nestačí iba „zbožnosť“, ako sa domnievali farizeji. Je potrebné aj prstom pohnúť. Nebojme sa, že tým utrpí naša zbožnosť, dôvera v Boha. Veď aj na to pohnutie prstom nám dava možnosť Stvoriteľ.

Turzovka, 26.8.2017