Gn 3, 1-8, Mk 7, 31-37
V detstve som čítal rád knihy z vojnového prostredia.
Vtedy to boli bestsellery. Utkvelo mi v pamäti, že vojaci sa na fronte budili keď nastalo ticho. Lebo to bolo pre nich niečo nezvyklé.
Tí čo bývajú vedľa trate, nebudia sa na rámus vlaku. Unavená mamička sa nezobudí ani na veľký hluk, ale na tichučké zaplakanie dieťaťa – lebo je naň naladená.
Hovorí sa o niekom: Počuje, čo chce počuť. Tiež: Počuje, čo mu vyhovuje. Niečo na tom je.
Dnes sme počuli ako hovorí žene pokušiteľ: „Nie, nezomriete. Ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo.“ Nechcela počúvať Boha, ale to čo jej vyhovovalo.
Preto nás neprekvapuje, že keď prišiel Mesiáš, uzdravoval ľuďom sluch. Evanjelisti konštatujú: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“ Je to pekný symbol vyjadrujúci potrebu i nášho uzdravenia.
V čom potrebujeme uzdravenie?
No, čo počúvame? A čo radi? To je veru široký rozsah. Preto všeobecne. Radi počúvame:
- keď nám niekto lichotí, chváli nás!
- keď niekto hovorí to, čo nám vyhovuje. Ak je nám niekto nesympaticky a hovorí sa o ňom zlé. Napríklad Cirkev nás v niečom obmedzuje (podľa nás), radi počúvame, keď sa na ňu kydá.
- keď nám to upokojuje svedomie. Napríklad kto nežije v riadnom manželstve, žije nemorálne, rád počúva, že je to prežitok a už je iná doba. Prvá žena je nám v tom odstrašujúcim príkladom.
A ešte by sme našli 100 + 1 príkladov.
Nehovorme, kedy nepočúvame, ale kedy počúvame Boha?
Je to relatívne jednoduché. Ak dodržiavame prikázania, počúvame Božie slovo, Cirkev, spovedníka.
Čo rôzne vnuknutia? Naraz vám napadne úžasná túžba. Môže sa stať, že priam ako keby sme počuli Boží hlas. Napríklad Matka Tereza sa ako mladá rehoľníčka venovala výchove dievčat v škole pre vyššie vrstva indickej spoločnosti. Videla však úžasnú biedu neďaleko od školy. Cítila potrebu im pomôcť. Vnímala to ako Božie volanie. Radila sa so spovedníkom. Išla za predstavenou. Obe sa modlili. Išli za biskupom. Matka Tereza si bola dobre vedomá, že ak je to Božie volanie, musí to byť v cirkvi. Po čase dostala dovolenie na odchod z rehole a začať sa venovať úbohým.
Vo farnosti sa objavili ľudia s týmto názorom: Dostala som veľkú, ba priam prenesmiernu túžbu pokľaknúť si pred živým Kristom, prítomnom v Eucharistii, keď som išla na sväté prijímanie. Táto túžba bola neopísateľná...
Uctiť si Pána Ježiša je dobré a môže to byť aj od Boha. Ale prečo by sa mala narušiť jednota pri bohoslužbách. Chce Boh aby sme iných pri sv. omši vyrušovali, upútavali na seba pozornosť? Nie je to náhodou počúvanie našej ctižiadostivosti? Nie je to náhodou prekrývanie nedostatkov a takto to chcem pred Bohom zahladiť?
Rozšírilo sa hnutie návratu do tridentskej liturgie, alebo pred koncilovú reformu. Je to nostalgický návrat v domnienke, že sa „vrátia staré časy“. Mnohí sa domnievajú, že pomôžu duchovnému životu a evanjelizácii ak takmer celú svätú omšu prekľačia, ak si kňazi oblečú staré rúcha.
Skôr máme nasledovať postup a spiritualitu Matky Terezy.
Turzovka, 10.2.2017