Sv. Rajmund z Peňafortu pochádzal z Pyrenejského polostrova, z terajšieho Španielska.
Žil v období, ked' sa Španielsko, rozdelené na viaceré kráľovstvá, oslobodzovalo spod nadvlády moslimských Maurov. Bolo to obdobie, keď jednotu západného kresťanstva začali ohrozovať väčšie heretické hnutia (napr. albigénci vo Francúzsku). No bola to i epocha, keď vznikli významné rehole františkánov a dominikánov, ktoré urobili veľa pre vnútornú obnovu Cirkvi a pre jej vonkajšie rozšírenie. Sv. Rajmund sa stal členom jednej z týchto nových reholí a patril medzi jej významné osobnosti.
Narodil sa niekedy v rokoch 1175-80 vo Villafranca del Panadés neďaleko katalánskeho mesta Barcelona. Ako nepoznáme s určitosťou rok jeho narodenia, tak nevieme nič bližšie ani o jeho detstve. Zachované údaje hovoria až o jeho študijných rokoch.
Najprv študoval na katedrálnej škole v Barcelone, kde bol istý čas i profesorom rétoriky a logiky. Roku 1210 odišiel na chýrnu univerzitu v Bologni (v sev. Taliansku), kde študoval právo. Po dosiahnutí doktorátu roku 1216 ostal štyri roky v Bologni ako profesor cirkevného práva. Tam zostavil študijnú príručku práva - Summa iuris, ktorá sa veľmi rozšírila v 13. storočí.
V tom čase barcelonský biskup Berengár zakladal kňazský seminár. Pri hľadaní profesorov požiadal aj Rajmunda z Peňafortu, aby vyučoval v novom seminári. Rajmund prijal ponuku a roku 1220 prišiel do Barcelony. Prišla s ním aj skupina rehoľníkov nového rádu kazateľov - dominikánov. Ideály sv. Dominika zapôsobili na Rajmunda tak, že na Veľký piatok 1222 sa i on stal členom dominikánskej rehole.
Do toho obdobia kladú historické pramene Rajmundovu spoluprácu pri zakladaní rehole mercedárov. Boli to rehoľníci, ktorí vykupovali kresťanov z mohamedánskeho zajatia. Hlavným zakladateľom rehole bol barcelonský kňaz sv. Peter Nolasko.
Cennou vlastnosťou Rajmunda z Peňafortu bolo systematické usporiadanie vedomostí a schopností podať ich iným. To robil pri vyučovaní ústne a to vedel uskutočniť i písomne vo svojich spisoch. Tu treba spomenúť jeho úspešnú právnickú príručku, ktorú zostavil v Bologni. V Barcelone zasa napísal cennú príručku pre spovedníkov - Summa casuum. Je to jasné a systematické vysvetlenie prípadov, s ktorými sa môžu stretnúť spovedníci pri vysluhovaní sviatosti pokánia. Summa casuum bola po dve storočia dôležitým pomocníkom kňazov pri vykonávaní duchovnej služby.
Roku 1229 prišiel do Španielska kardinál Ján d'Abbeville ako delegát pápeža Gregora IX. Mal vybaviť rozličné chúlostivé záležitosti. Za poradcu a spolupracovníka si zvolil Rajmunda z Peňafortu, ktorého bral i na dôležitejšie podujatia. Tak zohral Rajmund významnú úlohu na synode v Léride, kde boli vypracované smernice na uplatnenie rozhodnutí 4. lateránskeho koncilu. Koncil sa konal ešte v roku 1215, ale jeho rozhodnutia proti bludárom a o vnútrocirkevnej reforme sa iba veľmi pomaly uvádzali do života.
Roku 1230 pápež Gregor IX. povolal Rajmunda z Penafortu do Ríma. Zvolil si ho za svojho spovedníka a vymenoval ho za pápežského kaplána a penitenciára. Zachovali sa početné doklady o Rajmundovej činnosti v tomto úrade: oslobodzovanie od exkomunikácií a interdiktov, návrhy na riešenie zamotaných právnických prípadov. Predovšetkým však Rajmund pomáhal pápežovi bojovať proti bludom toho času, ako boli proticirkevné hnutie valdéncov v severnom Taliansku a albigéncov v južnom Francúzsku.
Keďže pápež dobre poznal Rajmundove právnické vedomosti a schopnosti, poveril ho zostavením zbierky pápežských dekrétov. Vzniklo tak dielo Decretales Gregorii IX., ktoré malo veľký význam pri rozvoji cirkevného práva.
Roku 1236 sa Rajmund vrátil do Španielska. Po niekoľkoročnom vypätí síl v Ríme sa chcel utiahnuť do ústrania a odpočinúť si. Ponúkali mu hodnosť tarragonského arcibiskupa, ale on ju neprijal. Roku 1238 ho generálna kapitula rehole zvolila za hlavného predstaveného dominikánskeho rádu. Rajmund iba nerád prijal toto ťažké poslanie a využil ho na to, aby zjednodušil rehoľné konštitúcie. Generálna kapitula schválila túto úpravu. Roku 1240 sa Rajmund vzdal hodnosti generálneho predstaveného a utiahol sa do barcelonského kláštora. Spolubratov veľmi povzbudzovala jeho poníženosť, nábožnosť a úcta k Eucharistii.
Rajmund mal vtedy už okolo 60 rokov a sotva tušil, že mu ostáva ešte plných 35 rokov života. Práca, ktorú dovtedy vykonal, a ťarcha veku ho oprávňovali myslieť na oddych. No on neoddychoval. Keďže patril medzi najväčších znalcov práva svojich čias, mnohí ho žiadali o odbornú radu a riešenie zložitých prípadov. Aragónsky kráľ Jakub I. si ho zvolil za spovedníka. Sám Rajmund chcel venovať toto posledné obdobie svojho života ťažkému 'apoštolátu medzi židmi a mohamedánmi. Preto založil hebrejskú školu v Murcii a podporoval dominikánske i františkánske misie medzi mohamedánmi v severnej Afrike. Pre rehoľníkov dal vybudovať niekoľko škôl východných jazykov. Na Rajmundov popud napísal jeho rehoľný spolubrat sv. Tomáš Akvinský známy vieroučný spis proti námietkam inovercov a pohanov - Summa contra gentiles.
Rajmund z Peňafortu požíval medzi svojimi súčasníkmi veľkú úctu pre svoju učenosť spojenú s poníženosťou, nábožnosťou a bezúhonnosťou života. Preto neprekvapuje, že zastával až do smrti úlohu akéhosi stáleho predstaviteľa Svätej stolice v Katalánsku, hoci nemal nijaký úradný titul. Jeho početné zásahy do náboženského a politického života svedčia o prestíži, akú mal medzi spoluobčanmi i na kráľovskom dvore. Zvlášť zasahoval do vymenovávania biskupov. Pápežovi odporúčal na vymenovanie najsúcejších kandidátov; nedbanlivých prelátov neraz pohol k tomu, že sa vzdali svojej funkcie. Aby pomohol biskupom v ich ťažkej službe, zostavil pre nich pastoračnú príručku Summa pastoralis, ktorá obsahuje rady a smernice pre pastoračné vizity. Rozliční ľudia ho často volali ako svedka k dôležitým závetom, zmluvám a manželstvám. Manželským otázkam venoval osobitný spis Tractatus de matrimonio. Niekoľko ráz vystupoval ako rozhodujúci činiteľ vo významných sporoch, ako bol napr. spor o Andorru, pričom vo väčšine prípadov sa mu podarilo obnoviť pokoj a vzájomné porozumenie.
Rajmund z Penafortu zomrel vo vysokom veku (azda 95 rokov) 6. januára 1275. Na jeho pohrebe sa zúčastnil aragónsky i kastílsky kráľ a veľké množstvo ľudu.
Vieme, že mnohí svätí dosiahli po smrti uznanie a úctu, ale za života zakúsili väčšinou veľa príkoria. V tom ohľade je sv. Rajmund z Peňafortu akousi výnimkou. Tým väčšmi si zaslúži obdiv, že napriek všetkému uznaniu a úcte ostal po celý dlhý život jednoduchým a skromným rehoľníkom, ktorý odmietal všetky hodnosti a osobné výhody. Svoju autoritu používal predovšetkým na to, aby mohol lepšie slúžiť Bohu a Cirkvi a aby zachránil čo najviac nesmrteľných duší.
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991